Stačí prejsť po schodoch do školy a už mi to na celé doobedie úplne stačí. Čo ma potom po učení, keď sa potrebujem vydýchať. Oddýchnuť si po takom výkone aspoň hodinu. Pocity náhleho preťaženia sú spôsobené aj mojou vinou. Stále sa niekde hnať, niečo dosiahnuť. Ale predsa čo mňa, či teba po priemere. Veď všetko sa časom dosiahne. Priemer je nielen nepotrebný, ale aj neexistujúci. Našťastie.

Moja mama, určite najustráchanejší človek, ktorého poznám. Mama, prirodzene sa bojí o svojho syna. Som doživotne presvedčený, že mi nedala len jeden život, ale hneď dva. Ten druhý si čerpám teraz. Neustále všetko vybavujúca, v obavách. Hlavne ona mi vytvára podmienky na úspešnú rekonvalescenciu. Ešte že ju mám.