Dobrozlé dni môjho života (Guillan-Barrého syndróm, úvaha)

Vtedy …

Zobúdzajú ma prenikavé slnečné lúče. Do čerta, musím si spomenúť kde som a čo je dnes za deň. Asi bude nedeľa. Viem, je siedmeho júla 1994 približne pol deviatej ráno. Už som doma a teším sa. Začínajú letné prázdniny, pre mnohých čas radosti, pre iných zas nudy. Zatiaľ ich trávim na chalupe, ktorú máme v susednom okrese, asi päťdesiat kilometrov od Trenčína a hodina cesty autom. Po prázdninách ma čaká šiesta trieda základnej školy. Posledný školský rok bol už náročný, ale nejako som prešiel. Čo tam po nejakej piatej triede, náročná asi bude tá ekonómia, či právo, na ktoré určite pôjdem. No dovtedy si ešte počkám aspoň sedem rokov. Mám ešte kopu času. Dokonca toľko, že ho môžem zabaliť do škatúl a predávať po desiatich kusoch. Už týždeň sa so mnou niečo deje. V nohách cítim nejaké zvláštne a stále zreteľnejšie brnenie, miernu bolesť hlavy a slabšie vnímanie. Stále spím a spím. Ale čo je horšie, včera som nedokázal prejsť dolu po schodoch. Kolená sa mi na nich podlomili tak ľahko, ako keď zlomím zápalku. Prestávajú mi fungovať moje nohy. Vlastné nohy. Považujem to zatiaľ za chvíľkovú záležitosť, pozajtra budem už preskakovať kaluže. Včera som ale s ťažkosťami prešiel k mojej posteli. Hneď som si ľahol a po šálke čaju zaspal.

A čo teraz? Citeľná potreba dostať sa na toaletu. Najradšej by som sa otočil na ľavý bok, zatvoril oči a nemyslel na nič. Ale keď už musím, tak musím a hlavne keď je to prirodzená potreba, netreba sa jej vzpierať. Už aby som tam bol. Oprem sa o lakte a skúsim sa posadiť, ale nejde to, sám to nezvládnem. V rukách mám málo sily a brušné svalstvo mi pri tomto ťažkom pohybe nepomáha, ani nohy a svaly na nich necítim. Treba zakričať na moju mamu, možno ešte aj s otcom spia. Že by ma nepočuli? Spôsobuje to určite dlhá chodba, dvojo dverí a hlavne .. nevládzem. Pokiaľ si neoddýchnem, nevydám už ani hlások. Musí sa mi teda podariť premiestniť pomocou vlastnej sily. A tej je málo. Ale prečo, to neviem. Pokúšam sa na posteli pretočiť na ľavú stranu. Podarilo sa, skotúľam sa na zem veď to k nej nemám ani desať centimetrov a pokúsim sa z ležma na bruchu dostať na lakte a kolená. Ľavá noha dopredu,
pravá ruka dopredu, pravá noha dopredu, bum! Som na koberci, ešte že je na zemi teplo. A znovu na kolená a lakte. Ani netušíte, aké je to ťažké. Pre mnohých jednoduchý pohyb, no pre mňa víťazstvo. Tentokrát som sa dostal až k dverám. Ako stlačím kľučku? Skúsiť sa dostať z lakťov na dlane? Žiadna iná možnosť sa nečrtá.

Taká blbosť a ja nad tým rozmýšľam pol minúty. Celé telo premiestniť dozadu a potom maximálne zapojiť všetky chrbtové svaly, ktoré musia dopomôcť rukám v ich pohybe. Áno a aspoň chvíľu to vydržať, stačí chvíľa, ruky sa trasú a chvíľami bolia, jednu z nich rýchlo zdvihnúť do roviny mojej tváre a stlačiť. Bum! Zas celý ležím na koberci. Kľučku som ale stlačil a tým aj mierne pootvoril dvere. Chladné dvere, ktorých chlad cítim na čele. Za chvíľu sa slávnostne dostávam cez celú chodbu bez jediného spadnutia. Na lakťoch a kolenách. V spálni sú mierne pootvorené dvere, mrkám na rodičov pod perinami. Vďaka nim už o chvíľu cítim len potrebu spánku. Poriadneho …

… hodina. Až toľko času prešlo na tom budíku pri mojej posteli. A čo. Zopakujem si situáciu spred hodiny, nech je sranda, keď už nič iné. No pre mňa sranda končí, keď sa neviem dostať ani na ľavý, ani na pravý bok. Pokúšam sa, ale nič sa nedeje. Vzruchy si asi odbehli na jedno do krčmy, ktorú mám v pravom kolene, ale ani to nereaguje na moje povely. Kde teda sú? Pokiaľ viem, na ceste sa nepracuje, žiadna prekážka pre ne nehrozí. A keby aj nejaká prekážka hrozila, nikto ma o nej predsa neinformoval a ja som ju nepostrehol ani najmenším náznakom.

Pohyb zvyčajne naznačuje aspoň citelný zášklb svalu, či svalov, ktoré pre tento znak života potrebujete. Ja som ich necitíl. Hlavne ma znervózňovalo, že som nevedel prečo to tak je. Mamina už konala a po obede som ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti detského oddelenia nemocnice s poliklinikou v mojom rodnom meste. Okamžite chápem intenzívnu starostlivosť ako intenzívnu starostlivosť mojej maminy. Veľmi sa o mňa bojí a som rád, že pri mne niekto je a ja nemusím myslieť iba na strom za oknom. Je to asi šesťmetrová breza a ja sa pri nej zoznamujem s novými slovami ako napríklad bažant a imunopreparáty.

Vedľa mňa leží chlapec, s veľmi vysokými horúčkami. Už dlhší čas ho doktori nevedia účinne liečiť, stále pri ňom sedí a utišuje ho jeho mama, tak ako mňa moja. Spolu tvoria štít, ktorý nás dvoch asi ako jediné v tú chvíľu chráni. Ešte že ich máme. Napojili ma na infúziu. Celé dni ma navštevuje nespočetné množstvo doktorov. Všetci nadomnou pokrútili hlavou, svojim neurologickým kladivkom poklepávajú moje kĺby. Už na nich začínam byť alergický. Skoro každý z nich si poškrabká bradu a povie: „Neviem, čo s ním môže byť.“ Tak to mi pomôže. Moja mama už určite cíti beznádej. Ja alergiu na doktorov s kladivkom. Klepnutie na koleno, šteklenie, šťuchanie. Stále dokola.

V priebehu dvoch dní som skoro kompletne ochrnul a spoznal tých najdôležitejších neurológov v Trenčíne. „Svaly nefungujú“, bolo istý čas asi najlepšie vysvetlenie mojej situácie. Hýbem hlavou, trochu rukami a trupom. Slabne mi hlas, nevládzem zdvihnúť časopis. Nedokážem. Nedokážem zjesť banán a ani trochu jogurtu. Už viem, čo je a na čo slúži nasogastrická sonda …

… bola u mňa aj stredoškolská trieda budúcich sestier! Ešte že nie som starší, to by mi bolo ľúto, že nemôžem zneužiť situáciu. Ani tu na Anestezilogocko-resuscitačnom oddelení detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave mi nemusí byť ľúto. Také pekné baby nemajú nikde. A v tomto meste študuje moja sestra. Výborná sestra. Takú každý nemá. Jedinečná sestra. Šťastný brat.

Zobúdzam sa. Včera boli dvere vpravo, dnes sú vľavo. Keby som vedel nejaké neslušné slovo, použil by som ho. Ale načo. Veď tu len tak ležím a o mňa je postarané. Hoviem si tu na posteli. Počítam kachličky a snažím sa sledovať, čo sa okolo mňa deje. Plno drôtov, pípajúcich prístrojov, teta upratovačka dezinfikuje, saturácia v norme, mama nervózna, za mnou asi prší. Normálne nemocničné myšlienky, kolujúce každému normálnemu človeku v jeho hlave. Normálne ochrnutému človeku. Alebo nenormálne? Už vedia, čo so mnou je. Nejaký syndróm čo spôsobuje, že moje mozgové príkazy sa nedostávajú do svalov, ale zastavia sa niekde na ceste. Len tak. Vyzerá to tak, že si vzruchy naozaj odbehli do krčmy. Nie na jedno, aspoň na tri. Už aby sa to skončilo. …a Teraz

Vyťukávam vstupný kód do paneláku, môjho nemenného bydliska. Otváram dvere a cestou k výťahu zdravím suseda. Nastupujem a spomínam. Dnes bola ešte krajšia ako včera, zajtra to už určite neprežijem. Ale vydržal som už dlho. Jeden infarkt predsa nezaškodí. Je taká zlatučká, šikovná a čo ma najviac fascinuje, inteligentná. Čert to zober, taká žena. Alebo radšej nie, milujem ju! Je pre mňa úžasnou studňou motivácie, oddychu a sily. Nech žije žena stvorená čímkoľvek!

Po šiestich rokoch som na tom priam excelentne. Chodím. K tomu mi dopomohli liečenia, ktorých bolo nespočetne, hlavne ale moje ženy. Skoro celý čas dve, ale keďže som človek náročný a chtivý, pribral som si ešte jednu. Pozor! Viac už nezvládnem! Treba priznať, že sú občas aj trochu náročné, ale nech sú, pokiaľ len môžu. Pred rokom som urobil prvý drep, cez letné prázdniny som sa učil behať. Svalová sila na lýtkach sa síce dá prirovnať nule, ale vynahradzujú to iné svalové partie. Hybnosť dobrá, reakcie v norme, hlavne ma trápi obrovská únava, ktorá je spôsobená neustále slabou výdržou.

Stačí prejsť po schodoch do školy a už mi to na celé doobedie úplne stačí. Čo ma potom po učení, keď sa potrebujem vydýchať. Oddýchnuť si po takom výkone aspoň hodinu. Pocity náhleho preťaženia sú spôsobené aj mojou vinou. Stále sa niekde hnať, niečo dosiahnuť. Ale predsa čo mňa, či teba po priemere. Veď všetko sa časom dosiahne. Priemer je nielen nepotrebný, ale aj neexistujúci. Našťastie.

Moja mama, určite najustráchanejší človek, ktorého poznám. Mama, prirodzene sa bojí o svojho syna. Som doživotne presvedčený, že mi nedala len jeden život, ale hneď dva. Ten druhý si čerpám teraz. Neustále všetko vybavujúca, v obavách. Hlavne ona mi vytvára podmienky na úspešnú rekonvalescenciu. Ešte že ju mám.