Istý Chamford raz povedal: „Najviac stratený deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali.“ A má pravdu, ale nejde tu len o vynútený smiech, ide tu o radosť zo života, radosť z toho, že môžem dýchať, že môžem vidieť ako moje deti rastú, že môžem slobodne premýšľať, radosť z toho, že som sa dnes na niekoho usmial, a tým túto radosť podal ďalej. Množstvo vecí, ktoré sme dostali, sme dostať nemuseli, a niesme tomu ani radi. Niesme dokonca ani radi, že sme sa narodili. A pritom život, je radosťou sám. Prečo sú ľudia takí hlúpi, a neuvedomujú si to? Alebo si to nechcú uvedomiť? Nechcú priznať, že sú od niekoho závislí, od niekoho, kto ich poteší úsmevom, kto im úprimne zaželá pekný deň. Myslia si snáď, že sa tým ponížia, že tým preukážu svoju slabosť, ale pravdou je, že nepreukážu nič okrem svojho pocitu nadradenosti. Zakrývajú to za svoj vek, za svoje vyššie vzdelanie, za svoju rodinu z vyšších kruhov. A pritom sú to ľudia ako my. Ľudia, ktorí sa stratili vo svojom „egu“. Uvedomujú si to, chcú s tým dokonca aj niečo spraviť, ale keď urobia prvý krok, ak ho vôbec urobia, zastaví ich zase ten pocit nadradenosti. A tak sa budú zožierať v svojej prázdnote, až kým sa z nej sami nezbláznia.

No ja však verím, že ľudia si k sebe nakoniec nájdu cestu, pochopia prečo sa niektorí usilujú stále smiať a tým rozdávajú radosť tým, ktorým najviac chýba. A hlavne, že pochopia, že zdrojom samotného humoru nie je radosť, ale smútok. Smútok z tohto horkého sveta. [kt] c0NN4r 15.12.2002.