Humor je soľou života (úvaha)

„Humor je soľ zeme. Kto je ním dobre presolený, uchová sa dlho čerstvý.“ Chcel nám týmto Karel Čapek niečo hlbšieho povedať, alebo mu to z úst vyšlo len náhodou?

V gréčtine znamená humor asi toľko, ako tekutina, šťava. Tak ako auto potrebuje na svoj chod benzín, tak potrebuje človek humor na to, aby zapadol do tejto spoločnosti. Lenže auto nezávisí len od zdroja pohonu, ale hlavne od toho, kto ho riadi. Nesprávne riadený automobil, môže ohroziť nielen seba, ale aj ostatných. Takisto aj humor treba vedieť správne používať. Pre niekoho je humor smiať sa na každom slove alebo čine, ale väčšinou je to vlastnosťou pochabých ľudí, zase nezasmiať sa na ničom je znakom hlupákov. Ľudia, ktorí tento zmysel nedostali, majú pocit menejcennosti, a snažia sa tento komplex zastierať prehnanou vážnosťou. Navonok síce vyzerajú inteligentne a seriózne, dokonca sa zdá, že im nič nechýba, no oni najlepšie vedia, že to tak nie je. K najhoršiemu však dôjde, keď sa nesnažia proti tomu nič konať, sú so sebou proste spokojní. Až potom začnú byť každému na smiech, veď to je tak, ako keď chcete naštartovať auto s prázdnou nádržou. Podľa mňa títo ľudia stratili to, čo ich robilo ľuďmi. Zapadli do stereotypu, naplneného nejakým programom vstať, do práce, domov, spať.. Do stereotypu, do ktorého sa neoplatilo narodiť. Čím viac spoznávame techniku, tým viac sa na ňu podobáme. Vlastne naučíme ju za pár rokov tomu, čo sme sa my ľudia učili milióny rokov. Dáme pod kontrolu náš život a naše zmýšľanie nejakej veci, ktorá nemá ani potuchy o tom, čo je to smútok alebo radosť. Nebudeme musieť nič robiť, nad ničím premýšľať, dokonca nebudeme musieť robiť ani to, čo je hlavným poslaním ľudstva, množiť sa. Pýtam sa, chceme aby nás naše spoločné dedičstvo, ktoré sme si tak bezhlavo budovali, ovládlo? Chceme, aby človek stratil svoj charakter, svoju povahu, svoju ľudskosť kvôli nejakým výdobytkom vedy? Aby človek nakoniec povedal, spravili sme chybu? Lenže na to človek príde až vtedy, keď to už nebude mať komu povedať. Svet síce bude fungovať bez chýb ďalej, dokonca lepšie ako je tomu teraz, ale pre koho? Pre tých „z konzervy“? Ďakujem, neprosím.

Z humoru sa čoraz ďalej stáva biznis. Na chvíľu nám opantá hlavu, a len čo sa pominie, už sme zasa v tom istom „rovnaku“. Humor nie je smiať sa na nejakých bezduchých komédiách, ale lepšie vedieť, lepšie chápať, lepšie vnímať to, aký je pre život dôležitý, aké je potrebné sa o neho starať, rozvíjať ho, aby nezakrpatel.

Istý Chamford raz povedal: „Najviac stratený deň nášho života je ten, keď sme sa nezasmiali.“ A má pravdu, ale nejde tu len o vynútený smiech, ide tu o radosť zo života, radosť z toho, že môžem dýchať, že môžem vidieť ako moje deti rastú, že môžem slobodne premýšľať, radosť z toho, že som sa dnes na niekoho usmial, a tým túto radosť podal ďalej. Množstvo vecí, ktoré sme dostali, sme dostať nemuseli, a niesme tomu ani radi. Niesme dokonca ani radi, že sme sa narodili. A pritom život, je radosťou sám. Prečo sú ľudia takí hlúpi, a neuvedomujú si to? Alebo si to nechcú uvedomiť? Nechcú priznať, že sú od niekoho závislí, od niekoho, kto ich poteší úsmevom, kto im úprimne zaželá pekný deň. Myslia si snáď, že sa tým ponížia, že tým preukážu svoju slabosť, ale pravdou je, že nepreukážu nič okrem svojho pocitu nadradenosti. Zakrývajú to za svoj vek, za svoje vyššie vzdelanie, za svoju rodinu z vyšších kruhov. A pritom sú to ľudia ako my. Ľudia, ktorí sa stratili vo svojom „egu“. Uvedomujú si to, chcú s tým dokonca aj niečo spraviť, ale keď urobia prvý krok, ak ho vôbec urobia, zastaví ich zase ten pocit nadradenosti. A tak sa budú zožierať v svojej prázdnote, až kým sa z nej sami nezbláznia.

No ja však verím, že ľudia si k sebe nakoniec nájdu cestu, pochopia prečo sa niektorí usilujú stále smiať a tým rozdávajú radosť tým, ktorým najviac chýba. A hlavne, že pochopia, že zdrojom samotného humoru nie je radosť, ale smútok. Smútok z tohto horkého sveta. [kt] c0NN4r 15.12.2002.