Podľa nich eutanázia podkopáva spoločnosťou uznávanú úlohu lekára ako liečiteľa a rozbíja vzťahy medzi chorým a lekárom, je negáciou duchovných a morálnych hodnôt. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Túžba pacienta zomrieť znamená vlastne výkrik o pomoc v situácii, ktorá sa zdá chorému beznádejná, cíti sa osamotený a často trpí depresiou. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť bolesti a úzkosti chorého pacienta.
Božie prikázanie hovorí: Nezabiješ! "kto preleje krv človeka, toho krv bude preliata". I Pápež Ján Pavol II. naliehavo varoval pred uzákonením potratu a eutanázie a vyzval k úcte k dôstojnosti najslabších ľudí spoločnosti. "Právo človeka na život je nenarušiteľné, najmä na jeho začiatku a konci". Domnienkou, že potrat a eutanázia sú ľudské práva, ktoré si zaslúžia zákonné schválenie, považuje Svätá stolica za protirečenie, zdôraznil Ján Pavol II.
Princíp eutanázie je však v rozpore so znením Hippokratovej prísahy, ktorú odjakživa skladajú noví lekári, a ktorá priamo hovorí o zachovaní života za každú cenu: "Nepodám nikomu, hoci by ma o to prosil, smrtiaceho jedu, ani k tomu nebudem radiť. Tiež nedám žene prostriedok, aby potratila." Ľudský život je potrebné chrániť od počatia do prirodzenej smrti.
Najčastejším argumentom odporcov eutanázie je možnosť zneužitia zákona o eutanázii.

Súcit s trpiacimi
Prečo neukončiť nedôstojný život plný utrpenia?
Je bežné vidieť v nemocniciach umierajúcich pacientov, ktorí sú namiesto súcitnej starostlivosti trápení zbytočnými vyšetreniami, odbermi a množstvom ťažko prehltnuteľných tabletiek. Je možné stretnúť pacientov v terminálnom štádiu rakoviny, ktorí sú po zástave srdca a dýchania opakovane nemilosrdne zresuscitovaní, zaintubovaní a napojení na dýchací prístroj. Alebo pacient ležiaci v kóme bez nádeje na zlepšenie dostane pri každej infekcii vysoké dávky agresívnych antibiotík, len sa predlžuje jeho utrpenie i keď ho už možno ani nevníma, no neumožní sa mu pokojný odchod z tohto sveta , i keď by si to prial. Predstavte si, niekto sa dozvie že je nevyliečiteľne chorí, je isté, že bude musieť prežívať neznesiteľné chvíle strašnej bolesti, bez vidiny čo i len maličkého svetielka nádeje, že sa to niekedy zlepší, alebo niekto je po ťažkej havárii nevyliečiteľne ochrnutý od hlavy po päty a pri plnom vedomí sa rozhodne, že nechce takto žiť celý život pripútaný k posteli, nikto mu neposkytne vykúpenie z jeho utrpenia. Ľudia majú oprávnený strach z toho, že ich život bude v utrpení umelo udržiavaný neosobnou a pretechnizovanou lekárskou vedou dlho za čas svojho prirodzeného konca.