Na svete žije niekoľko miliárd ľudí, ktorí neustále polemizujú o tom, čie náboženstvo je to pravé. Určite nie som odborník, a možno by som sa nemal púšťať do takejto úvahy. Určité veci však nedokážem pochopiť.
Kresťania, moslimovia, židia, budhisti, hinduisti a ďalší ľudia iných vyznaní majú v svojich prikázaniach určite aspoň dve rovnaké: „Nezabiješ a neukradneš.“ Pre život sú to nesporne veľmi dobré prikázania. Pravdaže iba za predpokladu, že sa nimi budeme riadiť.
História nám však hovorí niečo iné. V staroveku Rimania prenasledovali a vraždili kresťanov. Egypťania sa zase snažili zničiť židov. Neskôr zas križiacke (kresťanské) vojská podnikali krvavé výpady do moslimského sveta. Zabíjali, drancovali a samozrejme umierali v mene Boha. No a turci sa pre zmenu rozhodli, že si od kresťanov uchmatnú nejaké – to územie a prinesú „neveriacim psom“ vieru v Alaha. Po objavení nových území začali kresťania presviedčať indiánov a maorov o tom, že ich náboženstvá sú nanič a jediné správne náboženstvo je kresťanské. Popri tom sa zmocnili ich územia.
Prišiel novovek a s ním aj aký-taký pokoj. Pravda, iba naoko. Neveríte? Zapnite si televízor. Svet vás nesklame – vždy sa tám nájde správička o nejakej tej náboženskej vojne alebo nepokojoch.
Zdá sa, že ľudia zabudli na to hlavné. Ak by ste sa spýtali ľudí rôznych vyznaní, ako si predstavujú toho svojho Boha, Alaha či Budhu, čo by vám asi povedali?
Myslím, že by sa zhodli v svojej charakteristike. Určite by vám povedali, že si ho predstavujú ako nekonečnú lásku, dobro, toleranciu… Možno si ho predstavujú ako nesmelú snežienku, možno ako horúci voňavý chlieb alebo ako šťastný detský smiech a úsmev.
Utrpenie, choroby a vraždenie k akémukoľvek bohu určite nepatria!
Nie, nie som dospelý a nie som ani odborník na náboženské otázky. A myslím, že ani nemusím byť. Myslím, že stačí ak chápem jediný princíp – je jedno, že je človek trebárs bodkovaný a vyznáva mimozemšťanov. Podstatné je, že sa správa ako človek. Že žije a necháva žiť.
Vážení dospelí!
Možno prišiel čas, aby ste sa vrátili do svojich detských čias, keď ste sa na pieskovisku pýtali kamaráta, či vám požičia lopatku a na výmenu ste mu ponúkli svoje vedierko. V tej dobe bola pre vás otázka vyznania nepodstatná. Možno prišiel čas, aby ste nám dali lepší a bezpečnejší svet s naozajstnou slobodou vyznania.
Možno prišiel čas stať sa naozaj dobrými a milujúcimi ľuďmi...