Čo je to vlastne zlo? Je to opak dobra. Ale čo je to vlastne dobro ? Zlo je také konanie jednotlivcov v spoločnosti, ktoré sa vymykajú normám a pôsobia negatívne na ostatných. Dobro, naopak, pôsobí pozitívne, vytvára kladný dojem. Je veľa spôsobov jako prežiť život. Každý si zvolí vlastnú životnú cestu, ktorou kráča. Ubližovať ostatným? Tomu sa nevyhne žiaľ nikto. Nejestvuje člověk, ktorý v živote nikdy nikomu neublížil. Aj keď nie úmyselne, ale predsa. Je veľa druhov ubližovania. Keby som sa mala venovať všetkým, nestačilo by mi pár strán textu. A tak sa zamýšľam nad súčasným problémom – rasizmom. Keď sa to tak vezme, na našej planéte žije 5 miliárd ľudí. Každý je odlišný, nie je možné nájsť ani jednu identickú dvojicu. Sú si však všetci rovní? Čo určuje možné rozdiely medzi ľuďmi? Kde vznikli? Prečo sa v dnešnej spoločnosti ľudia delia na takých a onakých? Otázku rovnosti rieši ľudstvo už celé tisícročia a poznáme mnoho postojov, ktoré k nej boli zaujaté. Tak napríklad v starovekom Grécku a Ríme bola odpoveď na túto otázku jasná a to: nie. Ľudia sa delili na rôzne vrstvy, najvyššie, stredné a najnižšie, ktoré nemali žiadne právomoci ani výsady – otroci. Pozorujeme tam istú hierarchiu. Ani neskôr to nebolo o nič lepšie. Okolo hlavy spoločnosti (napr. kráľa) bola vždy privilegovaná skupina (šľachta), potom to bola skupina, ktorá patrila do stredných stavov (mešťania) a nakoniec skupina najchudobnejších, čo nemala nič (poddaní). Taktiež tu pozorujeme odňatie slobody najnižšej vrstve. Čiže rozdiely medzi ľuďmi tu boli už dávno. Ľudia si ani neuvedomovali, jako ubližujú tým druhým, nedokázali sa vcítiť do ich kože a robili zlými naozaj len seba. Ďalším potvrdením toho, že človek má tendenciu robiť rozdiely je situácia, ktorá vznikla po objavení africkej lacnej pracovnej sily – čiernych otrokov. Milióny boli odvlečené do Ameriky, kde boli nútení tvrdo pracovať. O zavedenie kladnej odpovede na túto otázku do reálneho života sa pokúsil utopický komunistický režim. V ňom si mali byť všetci dokonale rovní, no nebolo tomu celkom tak. Ľudia nesúhlasiaci s komunistickou ideológiu boli potláčaní, ich sloboda im bola odňatá, názory umlčané – taktiež ubližovanie si navzájom.

Naopak, fašistický režim sa pokúsil o presný opak. Skupinu ľudí označil za privilegovanú a ostatným odňal všetky práva, vyhlásil dokonca, že nie sú ľuďmi. V dnešných demokratických časoch je odpoveďou áno, no to je len ideál politického zriadenia, v skutočnosti odpoveď ostáva záporná.