Dôkazom toho sú stále prítomné rozdiely medzi vrstvami, mnoho predsudkov a už spomínaný rasizmus. Prečo takéto zmýšľanie? Čo nabáda ľudí k tomu, aby robili rozdiely kvôli farbe pokožky či výzoru? Je to ich strach z nepoznaného. Keď sa človek stretne s niečím novým, neprebádaným, väčšinou zareaguje alebo záujmom, alebo strachom. A rasisti patria práve do tej druhej skupiny. Boja sa odlišnosti farebných ľudí a tento strach skrývajú za nenávisť, prípadne agresivitu, pretože nikto nerád priznáva, že sa niečoho bojí.

Toto bol teda krátky prehľad ľudského správania sa. Je však záporná odpoveď na našu otázku, ktorá je taká častá aj oprávnená? Myslím si, že nie. Veď nezáleží na tom, či sme bieli, čierni, alebo kamilkovo drapkaví, pekní či škaredí, z Afriky či Ameriky.. Toto zmeniť nemôžeme a tak by sa podľa toho ani nemalo súdiť. Dôležité je, čo je vo vnútri toho ktorého človeka. Taktiež si nemyslím, že dôležitosť človeka možno posudzovať podľa toho, či má alebo nemá peniaze alebo vzdelanie, ani podľa náboženstva. Dôležité je, že sa každý odlišuje od zvierat, že dokáže rozmýšľať, cítiť a milovať. Rasizmus a predsudky však niesú jedinou hrozbou ľudstva. Ľudia si po celom svete ubližujú dennodenne, vôbec ich to nezaujíma. Každý chce prežiť, nestará sa o toho druhého, skoro všetko je mu ukradnuté. S ničím sa neozaoberajú dôsledne, a už vôbec nie s úctou k druhým. Nikto si nič neváži, každý sa ženie za peniazmi a mocou. Každý chce byť bohatý, mať vplyv. Je to prirodzená ľudská vlastnosť, ale niektorí to preháňajú. Ubližujú druhým, no najmä sebe. Vezmime si príklad z každodenného života – vzťah šéf a zamestnanci. Keď nadriadenýs ostatnými jedná jako s otrokmi, určite ho nebudú mať radi. Každému, koho stretnú budú rozprávať o tom, akého zlého šéfa majú. Vytvorí sa tak istá komunita ľudí, ktorých spoločným znakom bude nenávisť k jednej, poprípade viacerým osobám. Tieto osoby si to neuvedomujú po celý čas, čo sú na vrchole. Nič však netrvá večne a tak aj manažment vystriedá ďalší manažment. Zo „šéfov“ sa rázom stanú normálni ľudia, spadnú do spoločnosti, ktorá bola celé tie roky pod nimi. Zrazu precitnú a zistia, že to, čo robili po celé roky nebolo správne. Lenže vtedy je už neskoro. To už je čas, keď sú odcuzovaní ostatnými, zatracovaní kvôli svojej minulosti. A takýchto skupín je po celom svete nespočetné množstvo. Ľudia by sa mali snažiť byť viacej ústretovajší k druhým, nehnať sa šialene len za svojimi cieľmi bez ohľadu na druhých.