Neubližujme iným, lebo ubližujeme najmä sebe a to tým, že seba robíme zlými

Čo je to vlastne zlo? Je to opak dobra. Ale čo je to vlastne dobro ? Zlo je také konanie jednotlivcov v spoločnosti, ktoré sa vymykajú normám a pôsobia negatívne na ostatných. Dobro, naopak, pôsobí pozitívne, vytvára kladný dojem. Je veľa spôsobov jako prežiť život. Každý si zvolí vlastnú životnú cestu, ktorou kráča. Ubližovať ostatným? Tomu sa nevyhne žiaľ nikto. Nejestvuje člověk, ktorý v živote nikdy nikomu neublížil. Aj keď nie úmyselne, ale predsa. Je veľa druhov ubližovania. Keby som sa mala venovať všetkým, nestačilo by mi pár strán textu. A tak sa zamýšľam nad súčasným problémom – rasizmom. Keď sa to tak vezme, na našej planéte žije 5 miliárd ľudí. Každý je odlišný, nie je možné nájsť ani jednu identickú dvojicu. Sú si však všetci rovní? Čo určuje možné rozdiely medzi ľuďmi? Kde vznikli? Prečo sa v dnešnej spoločnosti ľudia delia na takých a onakých? Otázku rovnosti rieši ľudstvo už celé tisícročia a poznáme mnoho postojov, ktoré k nej boli zaujaté. Tak napríklad v starovekom Grécku a Ríme bola odpoveď na túto otázku jasná a to: nie. Ľudia sa delili na rôzne vrstvy, najvyššie, stredné a najnižšie, ktoré nemali žiadne právomoci ani výsady – otroci. Pozorujeme tam istú hierarchiu. Ani neskôr to nebolo o nič lepšie. Okolo hlavy spoločnosti (napr. kráľa) bola vždy privilegovaná skupina (šľachta), potom to bola skupina, ktorá patrila do stredných stavov (mešťania) a nakoniec skupina najchudobnejších, čo nemala nič (poddaní). Taktiež tu pozorujeme odňatie slobody najnižšej vrstve. Čiže rozdiely medzi ľuďmi tu boli už dávno. Ľudia si ani neuvedomovali, jako ubližujú tým druhým, nedokázali sa vcítiť do ich kože a robili zlými naozaj len seba. Ďalším potvrdením toho, že človek má tendenciu robiť rozdiely je situácia, ktorá vznikla po objavení africkej lacnej pracovnej sily – čiernych otrokov. Milióny boli odvlečené do Ameriky, kde boli nútení tvrdo pracovať. O zavedenie kladnej odpovede na túto otázku do reálneho života sa pokúsil utopický komunistický režim. V ňom si mali byť všetci dokonale rovní, no nebolo tomu celkom tak. Ľudia nesúhlasiaci s komunistickou ideológiu boli potláčaní, ich sloboda im bola odňatá, názory umlčané – taktiež ubližovanie si navzájom.

Naopak, fašistický režim sa pokúsil o presný opak. Skupinu ľudí označil za privilegovanú a ostatným odňal všetky práva, vyhlásil dokonca, že nie sú ľuďmi. V dnešných demokratických časoch je odpoveďou áno, no to je len ideál politického zriadenia, v skutočnosti odpoveď ostáva záporná.

Dôkazom toho sú stále prítomné rozdiely medzi vrstvami, mnoho predsudkov a už spomínaný rasizmus. Prečo takéto zmýšľanie? Čo nabáda ľudí k tomu, aby robili rozdiely kvôli farbe pokožky či výzoru? Je to ich strach z nepoznaného. Keď sa človek stretne s niečím novým, neprebádaným, väčšinou zareaguje alebo záujmom, alebo strachom. A rasisti patria práve do tej druhej skupiny. Boja sa odlišnosti farebných ľudí a tento strach skrývajú za nenávisť, prípadne agresivitu, pretože nikto nerád priznáva, že sa niečoho bojí.

Toto bol teda krátky prehľad ľudského správania sa. Je však záporná odpoveď na našu otázku, ktorá je taká častá aj oprávnená? Myslím si, že nie. Veď nezáleží na tom, či sme bieli, čierni, alebo kamilkovo drapkaví, pekní či škaredí, z Afriky či Ameriky.. Toto zmeniť nemôžeme a tak by sa podľa toho ani nemalo súdiť. Dôležité je, čo je vo vnútri toho ktorého človeka. Taktiež si nemyslím, že dôležitosť človeka možno posudzovať podľa toho, či má alebo nemá peniaze alebo vzdelanie, ani podľa náboženstva. Dôležité je, že sa každý odlišuje od zvierat, že dokáže rozmýšľať, cítiť a milovať. Rasizmus a predsudky však niesú jedinou hrozbou ľudstva. Ľudia si po celom svete ubližujú dennodenne, vôbec ich to nezaujíma. Každý chce prežiť, nestará sa o toho druhého, skoro všetko je mu ukradnuté. S ničím sa neozaoberajú dôsledne, a už vôbec nie s úctou k druhým. Nikto si nič neváži, každý sa ženie za peniazmi a mocou. Každý chce byť bohatý, mať vplyv. Je to prirodzená ľudská vlastnosť, ale niektorí to preháňajú. Ubližujú druhým, no najmä sebe. Vezmime si príklad z každodenného života – vzťah šéf a zamestnanci. Keď nadriadenýs ostatnými jedná jako s otrokmi, určite ho nebudú mať radi. Každému, koho stretnú budú rozprávať o tom, akého zlého šéfa majú. Vytvorí sa tak istá komunita ľudí, ktorých spoločným znakom bude nenávisť k jednej, poprípade viacerým osobám. Tieto osoby si to neuvedomujú po celý čas, čo sú na vrchole. Nič však netrvá večne a tak aj manažment vystriedá ďalší manažment. Zo „šéfov“ sa rázom stanú normálni ľudia, spadnú do spoločnosti, ktorá bola celé tie roky pod nimi. Zrazu precitnú a zistia, že to, čo robili po celé roky nebolo správne. Lenže vtedy je už neskoro. To už je čas, keď sú odcuzovaní ostatnými, zatracovaní kvôli svojej minulosti. A takýchto skupín je po celom svete nespočetné množstvo. Ľudia by sa mali snažiť byť viacej ústretovajší k druhým, nehnať sa šialene len za svojimi cieľmi bez ohľadu na druhých.

Každý by sa mal zamyslieť nad sebou, nad svojím správaním.

Veľmi aktívne spolupracuje cirkev, ktorá sa stará o všetky oblasti a usiluje sa dávať silu vôle, zjednocovať ľudí, stavať školy a vychovávať podľa sv. Evanjelia. V jednote je sila. Je to naozaj pravda? Áno. Veď, keď nebudeme jednotní všetko sa rozpadne a ľudstvo zahynie. Cirkev vyzýva k jednote. Je jedno či je človek biely, čierny, žltý, Indián, ale keď má dobré srdce a snaží sa na svete žiť v porozumení, tolerancii, jednote a láske, tak mu je jedno, s kým sedí v autobuse. Staňme sa šíriteľmi mieru, porozumenia, jednoty a lásky. Veď právo na život má každý človek. Naozaj, zamyslime sa nad sebou a uvažujme o tom, ako my pomáhame odstrániť napríklad taký apartheid. Odstráňme ho najprv v sebe. Zamyslime sa nad tým, či do nového tisícročia vykročíme s dobrým pocitom, s dobrými činmi, s čistým srdcom alebo dáme prednosť zlobe, nenávisti, bohatstvu a moci. Ja naozaj verím, že tí, ktorí si vyberú prvú alternatívu, určite nebudú ľutovať.