Mnoho detí si nemôže s láskou v srdci povedať: "Moji rodičia ma naozaj skvele pripravili do života. Dali mi všetko, naučili ma, ako nájsť ten správny smer." Nie, toto skutočne nemôžu povedať deti, ktoré po príchode domov čaká prázdny byt, kde každý tmavý kút znamená úkryt pred zlobou. Deti, ktoré sa nemajú kam vrátiť, lebo nemajú domov. Deti, ktoré sú odstrkované, odmeitané a smutné. Smutné? Ako môžu byť smutné? Veď rodičia od rána do noci drú aby im pripravili krásnu a bohatú budúcnosť. Chodia domov unavení, bez chuti komunikovať, bez náznaku záujmu o úspech či neúspech dieťaťa. No ono sa nepochváli samo. Ani si samo nevysvetlí, ako sa vystríhať opätovných pošmyknutí a nesprávnych krokov. To musí urobiť láskavá mamina náruč a hrejivé otcove slová. Je mnoho smutných príbehov detí, ktoré majú svojich rodičov a pritom sú tak prázdne a opustené. Ich srdcia sú zaliate zármutkom. Obalujú sa stále do tvrdšieho panciera, uzatvárajú sa do svojho vlastného sveta a jediné čo im zostalo je dúfať, že malá iskierka nádeje raz vzbĺkne ako plameň, že sa rozhorí a roztopí otcove chladné srdce, rozochvie maminu lásku. Nádej, že možno už nikdy neuvidí otca ako sa tackavo vlečie domov. Že už neuvidí mamine veľké horúce slzy, ktoré tažko dopadajú na podlahu. Ten zvuk im hučí v ušiach. Možno si mama všimne, že vo váze sú čerstvé kvety iba pre ňu. A snáď ju zaujme to veľké nemotorne vystrihnuté srdiečko na jej stole. Nie. Len ho pozrie a zahodí. Tak ako svoje dieťa.
V honbe za peniazmi za kopou materializmu, za neičím, čo nikdy neznamená šťastie, zabúdajú na ten najväčší a najvzácnejší poklad. Na deti, na lásku, ktorú im môžu venovať. Na to, ako ich naučiť správne žiť. Že detská duša je to najcitlivejšie a najzraniteľnejšie miesto a preto ju treba chrániť. Treba aby sa dieťa naučilo prijímať radosť i žiaľ, výhry i prehry. Aby dokázalo rozoznať dobré od zlého. No v prvom rade treba začať od seba. Pretože kým je dieťa malé a jeho svet predstavuje iba rodina, základom jeho výchovy sú činy a slová rodičov. Sú jeho vzorom, snaží sa konať a rozprávať ako oni. A keď prichádza do školy, vychovávajú ho učitelia, priatelia, svet okolo neho. Pripravujú mu prekážky, ktoré treba zdolať, problémy, ktoré treba vyriešiť. No už tu nebude mama, ktorá pofúka ranku, či ocko, ktorý zlepí hračku. Bude tu len mladý človek, zo svojimi názormi a myšlienkami. A svoje problémy bude riešiť presne tak, aký sám bude. Ak bude nesmelý a ustráchaný, pôjde to ťažko.