Poučilo sa už ľudstvo?

Túto otázku počúvame denne v médiách aj zopár krát. Skoro každý deň je v novinách správa o nejakej ekologickej katastrofe. Zdá sa nám, že sme touto témou náležite poučený. Vieme že prírodu treba chrániť. Možná že teoreticky sme aj touto témou aj presýtený. Ale čo naše skutky? Uvedomujeme si dosah ekologických katastrôf? Alebo len tieto nešťastia jedným uchom vnímame a druhým púšťame vonku. Kto vie aká bola naša zem nádherná pred tým ako začala vedecko technická revolúcia. Určite to bol ten povestný raj na zemi. Ale toto sa už nikdy nedozvieme. Človek svoju živiteľku nerozumne poškodzuje. Ak si hovoríme že sme ľudia inteligentní, rozumní, múdri, moderní a tak ďalej, kto vie koľko prívlastkov pre seba máme, ale čo sa týka budúcnosti nie sme veľmi prezieravý. Začnime pekne po poriadku. V snahe nasýtiť obyvateľstvo sme upustili od používania prírodných hnojív a používame rôzne chemické hnojiva. Chceme aby nám rástlo všetko rýchlejšie a už siahame po rôznych dusičnanoch a ostatných pesticídoch. Samozrejme že s okamžitým výsledkom sme spokojní. Úroda je bujná hojná. Ale čo ďalej? Nehľadiac na to, že chemikáliami je už otrávená nie len pôda ale aj náš organizmus. A to je len začiatkom! Pomalí ale iste sa premnožuje rôzny hmyz, lebo sme svojím zásahom do prírody odstránili jeho prirodzeného škodcu. Nešetrným zaobchádzaním z výsadbou a údržbou lesov a pralesov sme narušili prirodzený kolobeh v prírode. Je to už raz tak že jeden problém vytvára iný a na ten sa naväzuje ďalší. Ani by nás nenapadlo, že aj používaním obyčajného spreju samozrejme na freónovom princípe poškodzujeme ovzdušie. Možno si každý povie: „Čo tam jeden sprej!“ Ale aj more sa skladá z kvapiek vody a aj z našich voňavých sprejov vznikla povestná ozónová diera. Pripadá mi to tak, ako keby sme sedeli na strome a sami si pod sebou odpiľovali konár. Neuvažujeme alebo aspoň nie dostatočne čo o svojich predkoch povie generácia, dajme tomu v roku 2200. Je pravdou, že vývoj sa zastaviť nedá. Ani by sme nechceli dopravné prostriedky ako naši praotcovia. Koňský povoz je síce ekologický ale v dnešnej hektickej dobe patrí tak akurát do múzea. Tak si teda vyberme: rýchlosť alebo zdravie? Rozum by nám mal poradiť to druhé. Nielen že ohrozujeme všetky živé tvory a rastliny, ktoré nás obklopujú a súčasne sú aj zdrojom našej potravy, ale súčastne sme nepriateľmi sami sebe. Človek ako tvor najdokonalejší na zemi má mať jedinú snahu.

Zachovať aj pre ďalšie generácie prírodu v takom stave aby bolo živiteľkou ešte dlhé stáročia. Nemôžme sa riadiť heslom: „Po nás potopa.“.