Zaľúbenosť môže byť jednostranná, láska však nie.
Preto, za účelom ešte väčšej presnosti výkladu je potrebné prvú nevyhnutnú, empirickú podmienku možnosti lásky medzi dvoma preformulovať na vzájomné nepociťovanie antipatie voči fyzickému výzoru alebo osobnosti potenciálneho objektu našej hlbokej náklonnosti.
Takže, ešte raz zopakujme, že k tomu, aby medzi dvoma ľuďmi mohla vyvstať hlbšia náklonnosť, nemôže jednotlivec pociťovať antipatiu, či už k fyzickému výzoru druhého človeka, alebo k jeho osobnosti a musí vnímať z prejavu druhého, že je on pre tohto druhého atraktívny a to isté musí byť splnené aj na druhej strane vzťahu, keďže ide o vzťah medzi dvoma ľuďmi.
Ako sme už spomenuli vyššie, pretože bytie lásky vo vzťahu medzi dvoma závisí na uskutočňovaní jej dvoch podmienok, jej úpadok až zánik má čo dočinenia s úpadkom realizovania jej podmienok.
Človek môže teda prestať milovať druhého človeka, pretože ho tento človek prestal milovať, čiže mu prestal prejavovať svoje sympatie k nemu samému, alebo začal v ňom druhý svojou osobnosťou, alebo fyzickým výzorom, vyvolávať antipatiu.
A tak jediný spôsob, ako udržať fenomén hlbokej náklonnosti vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi, je rozumná starostlivosť o fyzické telo, starostlivosť o pozitívny prejav našej osobnosti a pravidelné prejavovanie našich citov hlbokej náklonnosti a to ich objektu.
Našou nedbanlivosťou o udržiavanie nevyhnutných a dostačujúcich empirických podmienok možnosti hlbokej náklonnosti sa rýchlo môže stať, že ona na intenzite stratí, resp. zanikne a tak spolu s Chalílom Gibránom môžeme povedať, že:
„Láska, ktorá sa každým dňom neobnovuje, sa stáva zvykom a zaniká“.
Záverom teda môžeme povedať, že lásku od druhého si človek nikdy nevynúti(Budeš ma teraz ľúbiť, lebo ja chcem aby si ma ľúbil/a, pre lásku neplatí. A ako by aj mohlo, keď výsostne na slobode druhého, na ňom samom, závisí, či nás ľúbiť bude, alebo nie, t.j. či my, v našom spontánnom prejavovaní sa, budeme pre neho príťažlivý(môžeme sa totiž aj na hlavu postaviť, ak náš fyzicko-osobnostný prejav nebude korešpondovať s predstavou krásneho fyzicko-osobnostného prejavu u druhého človeka a nič s tým nespravíme) a on nám o našej príťažlivosti k nemu povie, alebo nie. Jediné, čo môžeme spraviť je, usilovať sa o to, aby sme pre neho príťažlivými boli/zostali, pričom akákoľvek forma vynucovania si lásky(napr. určovanie toho, čo má robiť a čo nesmie)je zásahom do slobody tohto človeka a perfektným spôsobom na zneatraktívnenie našej osobnosti v jeho očiach - je to zabíjanie lásky), no, môže ju v ňom vyvolať, či udržať. Ako? Svojou atraktívnosťou pre neho a prejavovaním náklonnosti, ktorú k nemu pociťuje. Pokiaľ sa nebude láska každým dňom obnovovať - zanikne! Jej obnovovanie spočíva v tom, že každým dňom obaja pracujú na svojej atraktívnosti pre druhého a preukazujú svoju náklonnosť/lásku tomu druhému, čím svoj vzťah lásky budujú a prehlbujú. Ak to robiť prestanú, lásku zabíjajú. Musia si uvedomiť, že k tomu, aby ich druhý ľúbil, musia sami ľúbiť, musia byť sami sebou pre neho príťažlivý a svoju náklonnosť k nemu prejaviť. A tak priatelia nebuďme naivní a nemyslime si, že nájdená láska je tu pre nás teraz a navždy - vôbec to tak byť nemusí. Aby sa tak stalo, musíme mať veľa šťastia(nájsť partnera, ktorý bude celý život schopný odkrývať prednosti našej osobnosti) a rozumu(prednosti našej osobnosti celý život kultivovať; starať sa o to, aby sme boli neustále hodný jeho lásky).