Pojednanie o láske II. (úvaha)

O tom, či láska, ktorá sa každým dňom neobnovuje sa stáva zvykom a zaniká.

Začnime najskôr možnou definíciou samotnej lásky. Lásku môžeme chápať ako veľmi ušľachtilý cit, ktorý je nositeľom perfektného pocitu pre jej subjekt.
Láska medzi dvoma ľuďmi je teda vzťahom tohto citu, ktorý nesmierne obohacuje ich životy, robí ich krajšími - zmysluplnejšími.
K tomu, aby mohla vyvstať medzi dvoma ľuďmi, musia byť splnené určité podmienky, ktoré je možné nazvať nevyhnutnými a dostačujúcimi.
Ktoré sú to podmienky, ktoré musia byť splnené k tomu, aby sa tento cit prejavil, vyvstal medzi dvoma ľuďmi?
Cesta, ktorá nás môže doviesť k odpovedi na danú otázku je jednou z filozofických ciest, tzv. metód(metóda = grécky: methodos = cesta) a nazýva sa transcendentálnou.
Transcendentálna metóda bola v 18str. objavená nemeckým filozofom Immanuelom Kantom(1724-1804) a ním aplikovaná na fenomén poznania. Stretávame sa s ňou v jeho gnozeologickom diele(gnozeológia = teória poznania)Kritika čistého rozumu, v ktorom si Kant dal za cieľ preskúmať samotné podmienky možnosti poznania.
A tak transcendentálna metóda sa pýta na samotné podmienky možnosti niečoho, je to cesta, ktorou odkrývame tieto podmienky možnosti jestvovania niečoho.
Pýtali sme sa, aké sú nevyhnutné a dostačujúce podmienky jestvovania lásky medzi dvoma ľuďmi. Skôr než ich stanovíme, je potrebné ešte rozlíšiť medzi dvojakosťou akýchkoľvek podmienok. Podmienky môžu byť fyzickými zmyslami vnímateľné, teda empirické a fyzické zmysli prekračujúce, teda transcendentné. Ešte treba spomenúť, že transcendentálnymi môžeme nazvať dané podmienky preto, že boli odkryté transcendentálnou metódou, že totiž ide o samotné podmienky možnosti.
A pretože nedisponujeme vnímaním, ktoré prekračuje vnímanie prostredníctvom zmyslových orgánov fyzického tela, tzv. transcendentným, resp. mimozmyslovým vnímaním, (alebo to nazvime) mimo-fyzicko-zmyslovým vnímaním, budeme skúmať nevyhnutné a dostačujúce, empirické(zmyslami tela zachytiteľné) podmienky vzniku lásky medzi dvoma ľuďmi.
Tých, ktorých tá spústa predchádzajúcich vysvetľovaní neodradila - cieľom bolo spresniť významy slov, za účelom uistenia sa, že všetci budeme pod danými slovami rozumieť to isté - a tí, ktorí sa chcú dozvedieť niečo o tom, čo by mali robiť, aby vzniknutá láska tak rýchlo nezanikla, resp.

v tom ich vzťahu vôbec nevyprchala, nech čítajú ďalej.
Je absolútne logické, že odhalením samotných podmienok možnosti lásky a zabezpečením ich uskutočňovania v živote jednotlivcov sa zabezpečí aj zotrvanie samotnej lásky v ich živote, keďže dané podmienky sú podmienkami bytia samotnej lásky.
A teda, ak ich odhalíme, usilovným snažením sa o ich udržanie v existencii, si udržíme lásku a to za triviálneho predpokladu, že už láska vznikla.
Môžeme uvažovať o dvoch nevyhnutných a dostačujúcich empirických podmienkach možnosti lásky, t.j. takých podmienkach, bez ktorých by lásky nevznikla a okrem ktorých, už žiadne iné k jej vyvstaniu netreba.
Prvou nevyhnutnou empirickou podmienkou možnosti lásky medzi dvoma ľuďmi je vzájomná, fyzická a osobnostná atraktívnosť(príťažlivosť) druhého(objektu našej lásky) a druhou nutnou podmienkou je vnímanie svojej vlastnej atraktívnosti pre objekt našej náklonnosti. Až splnením oboch týchto podmienok, na oboch stranách vzťahu, môže láska vyvstať a preto uvedené podmienky sú nielen nevyhnutné, ale zároveň aj dostačujúce, nie sú potrebné žiadne iné, zmyslami vnímateľné, aby láska vyvstala.
Možno sa to zdá byť trocha komplikované, ale také to nie je. Ak podrobíme analýze náš skúsenostný materiál utvárania vzťahu partnerskej lásky s druhým človekom, zistíme, že objekt našej lásky(náš partner)nám bol sympatický a to výzorom svojho fyzického tela a prejavom svojej osobnosti, t.j. svojim správaním sa, svojim prístupom k nám, k životu; všetkým čo charakterizuje osobnosť človeka.
No, akonáhle sme nejakým spôsobom vycítili možnosť jeho záujmu o nás, možnosť našej príťažlivosti pre neho, naše city sa k nemu prehĺbili, z náklonnosti sa stala hlbšia náklonnosť, zaľúbili sme sa do neho. A po poznaní, že možnosť sa stala skutočnosťou, t.j. ak nám on prejavil svojej sympatie, zaľúbenosť sa umocnila.
Pravdivosť o nutnosti a dostatočnosti spomínaných dvoch empirických podmienok lásky vyvrátime ich irelevantnosťou, resp. ich nedostatočnosťou pre vznik lásky medzi dvoma ľuďmi. Predstavme si však prípad, že by sa pred nás postavil fyzicky, alebo osobnostne pre nás nesympatický človek a položme si otázku, či by sme, súc v stave hľadania lásky, boli schopný k tomuto človeku pocítiť lásku. Ak nie, dôležitosť prvej podmienky je dokázaná; že totiž nám musí byť potenciálny objekt našej lásky fyzicky a osobnostne príťažlivý.
A teraz si predstavme situáciu, že pred nami stojí človek, ktorý je výzorom svojho tela pre nás atraktívny a svojimi osobnostnými kvalitami taktiež, no tento človek o nás očividne nejaví nijaký záujem, prehĺbia sa naše sympatie k nemu do stavu hlbokej náklonnosti? Zaľúbenosti možno, no lásky však nie. Ak nie, aj dôležitosť druhej podmienky je dokázaná.

Teda, oba príklady dokazujú nevyhnutnosť a dostačujúcosť oboch spomínaných empirických podmienok možnosti lásky pre jej vyvstanie medzi dvoma ľuďmi.
Ak s horeuvedeným súhlasíme, zistíme, že slová Chalíla Gibrána o každodennej nutnosti obnovovania lásky vo vzťahu dvoch ľudí za účelom jej zachovania sú opodstatnené.
Aby horeuvedené závery o nutných a dostačujúcich empirických podmienkach možnosti lásky medzi dvoma neboli príliš krátkozraké, pokúsme sa stanovené podmienky ešte presnejšie určiť.
Vraveli sme o fyzickej a osobnostnej atraktívnosti objektu našej potenciálnej hlbokej náklonnosti, ako o prvej nevyhnutnej podmienke možnosti vzniku lásky.
Určite nebudeme pochybovať o tom, že ak objekt nášho vnímania spĺňa uvedené kritériá, t.j. je fyzicky a osobnostne pre nás sympatický, že sme na najlepšej ceste za láskou. Na dobrej ceste za láskou sme aj vtedy, ak obsah prvej alebo druhej podpodmienky prvej podmienky, totiž fyzický výzor jeho tela, alebo jeho osobnosť, alebo obidve, v nás vyvolávajú neutrálny pocit - ani pocit sympatie, ani pocit antipatie. Pretože sa môže stať, že druhý človek môže veľmi intenzívne prejavovať jeho city k nám, na základe našej príťažlivosti pre neho a mi otvorením sa pre jeho náklonnosť k nám, začneme lepšie spoznávať osobnosť toho človeka a objavovať jej prednosti, čo spôsobí naše vnímanie sympatickosti jeho osobnosti, možno i fyzického tela, čím začneme naše sympatie k nemu prejavovať, t.j. jeho opätovať, čím sa jeho ešte viac voči nám prehĺbia a tým naše k nemu a dvaja sa ľúbia. Zaľúbenosť je prvotné štádium hlbokej náklonnosti medzi dvoma subjektami, ktorý sú len na prahu vzájomného poznávania sa, zatiaľ čo láska, tá je už štádiom dobrého, vzájomného poznania sa.

Zaľúbenosť môže byť jednostranná, láska však nie.
Preto, za účelom ešte väčšej presnosti výkladu je potrebné prvú nevyhnutnú, empirickú podmienku možnosti lásky medzi dvoma preformulovať na vzájomné nepociťovanie antipatie voči fyzickému výzoru alebo osobnosti potenciálneho objektu našej hlbokej náklonnosti.
Takže, ešte raz zopakujme, že k tomu, aby medzi dvoma ľuďmi mohla vyvstať hlbšia náklonnosť, nemôže jednotlivec pociťovať antipatiu, či už k fyzickému výzoru druhého človeka, alebo k jeho osobnosti a musí vnímať z prejavu druhého, že je on pre tohto druhého atraktívny a to isté musí byť splnené aj na druhej strane vzťahu, keďže ide o vzťah medzi dvoma ľuďmi.
Ako sme už spomenuli vyššie, pretože bytie lásky vo vzťahu medzi dvoma závisí na uskutočňovaní jej dvoch podmienok, jej úpadok až zánik má čo dočinenia s úpadkom realizovania jej podmienok.
Človek môže teda prestať milovať druhého človeka, pretože ho tento človek prestal milovať, čiže mu prestal prejavovať svoje sympatie k nemu samému, alebo začal v ňom druhý svojou osobnosťou, alebo fyzickým výzorom, vyvolávať antipatiu.
A tak jediný spôsob, ako udržať fenomén hlbokej náklonnosti vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi, je rozumná starostlivosť o fyzické telo, starostlivosť o pozitívny prejav našej osobnosti a pravidelné prejavovanie našich citov hlbokej náklonnosti a to ich objektu.
Našou nedbanlivosťou o udržiavanie nevyhnutných a dostačujúcich empirických podmienok možnosti hlbokej náklonnosti sa rýchlo môže stať, že ona na intenzite stratí, resp. zanikne a tak spolu s Chalílom Gibránom môžeme povedať, že:
„Láska, ktorá sa každým dňom neobnovuje, sa stáva zvykom a zaniká“.
Záverom teda môžeme povedať, že lásku od druhého si človek nikdy nevynúti(Budeš ma teraz ľúbiť, lebo ja chcem aby si ma ľúbil/a, pre lásku neplatí. A ako by aj mohlo, keď výsostne na slobode druhého, na ňom samom, závisí, či nás ľúbiť bude, alebo nie, t.j. či my, v našom spontánnom prejavovaní sa, budeme pre neho príťažlivý(môžeme sa totiž aj na hlavu postaviť, ak náš fyzicko-osobnostný prejav nebude korešpondovať s predstavou krásneho fyzicko-osobnostného prejavu u druhého človeka a nič s tým nespravíme) a on nám o našej príťažlivosti k nemu povie, alebo nie. Jediné, čo môžeme spraviť je, usilovať sa o to, aby sme pre neho príťažlivými boli/zostali, pričom akákoľvek forma vynucovania si lásky(napr. určovanie toho, čo má robiť a čo nesmie)je zásahom do slobody tohto človeka a perfektným spôsobom na zneatraktívnenie našej osobnosti v jeho očiach - je to zabíjanie lásky), no, môže ju v ňom vyvolať, či udržať. Ako? Svojou atraktívnosťou pre neho a prejavovaním náklonnosti, ktorú k nemu pociťuje. Pokiaľ sa nebude láska každým dňom obnovovať - zanikne! Jej obnovovanie spočíva v tom, že každým dňom obaja pracujú na svojej atraktívnosti pre druhého a preukazujú svoju náklonnosť/lásku tomu druhému, čím svoj vzťah lásky budujú a prehlbujú. Ak to robiť prestanú, lásku zabíjajú. Musia si uvedomiť, že k tomu, aby ich druhý ľúbil, musia sami ľúbiť, musia byť sami sebou pre neho príťažlivý a svoju náklonnosť k nemu prejaviť. A tak priatelia nebuďme naivní a nemyslime si, že nájdená láska je tu pre nás teraz a navždy - vôbec to tak byť nemusí. Aby sa tak stalo, musíme mať veľa šťastia(nájsť partnera, ktorý bude celý život schopný odkrývať prednosti našej osobnosti) a rozumu(prednosti našej osobnosti celý život kultivovať; starať sa o to, aby sme boli neustále hodný jeho lásky).