Osud každodenného chlapca...

Ešte pred približne deviatimi mesiacmi si žil svoj vlastný život, nie síce ako ostatní v jeho veku, ale jemu to vyhovovalo. Život, v ktorom si sám stanovil jasné pravidlá a ciele. Od svojich rovesníkov sa líšil tým, že sa netúlal cez víkendy po uliciach v podnapitom stave, nenavštevoval žiadne bary a “neužíval“ si život na plný plyn. O svojej budúcnosti mal ešte neurčitú predstavu, no o svojej budúcej „rodine“ uvažoval častokrát. Dúfal, že keď sa rozhodne povedať svoje „áno“, povie to žene ktorú si váži a predovšetkým miluje.. Dovtedy sa ešte s takým dievčaťom nestretol, stávalo sa však, že sa s jeho kamarátom často rozprávali o budúcnosti, o manželstve - a aj o budúcej vyvolenej. Dni plynuli obyčajne, nič zvláštne sa mu do života nepriplietlo. Koncom februára oslávil svoje osemnáste narodeniny v okruhu svojich najbližších, v rodinnom kruhu, a nie ako iní v jeho veku, niekde opitý s kamarátmi a fešandami, ktoré ani nepozná. Bol zvyknutý a vychovaný na iný spôsob života. Samozrejme ku gratulácii sa pripojili aj kamaráti zo školy a súkromia. Raz podvečer, v kruhu svojich kamarátov zo súkromia si od jedného vypýtal telefónne číslo dievčaťa, ktoré videl zo tri krát vo svojom živote. Len tak zo srandy, nič k nej necítil, o nič mu v podstate nešlo. Len tak sa chcel zabaviť cez telefón. Jedného dňa si na toto číslo spomenul a poslal anonymnú smsku. Po trocha nedorozumnom „znovuspoznaní“ ešte ani zďaleka netušil, čo všetko mu toto zoznámenie v živote prinesie.. Na jej smsky sa tešil, a neskôr bol stále radšej a radšej keď sa ozývala. Častokrát jej spomínal stretnutie, aj keď vedel, že je zadaná. On sa však chcel s ňou stretnúť iba ako s kamarátkou, len tak posedieť a rozprávať sa. Nechcel to kvôli telefónnemu účtu, ktorý sa postupne, ale isto zvyšoval. Na tom mu však vôbec nezáležalo, bol veľmi rád keď sa s ňou mohol hodiny rozprávať. Pri takýchto rozhovoroch mnohokrát spomenul, že ju má rád, ale vtedy ju mal rád ešte iba ako kamarátku. Po niekoľkých stretnutiach si všimol aj jej vonkajšiu, prirodzenú fyzickú krásu. Zapáčila sa mu, lenže ešte stále to nebola láska s veľkým L. Jedno však už vedel vtedy, to dievča chce spoznávať ďalej, ani na chvíľu nepomyslel nato, že sa niekedy môžu rozísť. Postupne sa častejšie stretávali, mali svoje miesto, mali svoju lavičku, a na tej lavičke v tej chvíli mali aj seba.. Neskôr zistil, že to dievča miluje, je preňho tou pravou, tou vyvolenou, po ktorej vždy tak strašne túžil.

Bol rozhodnutý spraviť pre ňu hocičo – na druhej strane sa zriecť hocičoho, len aby sa stal jej partnerom. Ona mu však neverila, a to ho bolelo, aj keď jej to nikdy nepovedal. Bolelo ho, že mu nedôverovala, pritom on to bral smrteľne vážne. V srdci si myslel – a pevne v to aj dúfal, že ak sa dajú dokopy, tak ich to dovedie až k oltáru. Takáto láska sa predsa nerodí každí deň, dokonca niektorí ju ani nezažijú. Lenže neskôr sa stávalo, čoho sa najviac obával, načo aj keď málokrát, ale predsa myslel – čo ak to nevyjde, čo ak ho tá milujúca osoba odmietne. Odmietne všetko čo jej ponúka – šťastie, vernosť, oddanosť a hlavne lásku. Proste všetko čo k manželstvu patrí. I keď na to myslel, nevidelo sa mu to až také komplikované, ako sa však neskôr ukázalo. Veď čo je na tom, ak si toho pravého nájdeme vtedy ak už niekoho máme. No ona to tak nevidela, neverila jeho slovám, nedôverovala jeho sľubom.. Postupne mu to začalo dochádzať, bol však optimistom, bojoval o ňu – však o čo iné treba v živote bojovať ak nie o lásku. Chvíľami sa mu zdalo, že sa mu darí, že smeruje správnym smerom. Bol to však omyl. Keď si už už myslel, že nádej predsa existuje, ona ho dokázala rýchlo vyviesť z omylu. Robila to ale spôsobom, pre ktorý sa nedokázal na ňu nahnevať. Lenže boli okamihy, keď mu práve ona dávala nádej, ako keby mu tajne naznačovala, že bojovať sa ešte oplatí, nech to nevzdáva. Aspoň on to tak cítil. Ale časom ho to prestalo baviť, nie že by ju už nemiloval, len si uvedomil že všetko, čo ona chce, o čo jej ide, je asi len dobrý pocit, ktorý prežíva ak jej niekto lichotí, chváli ju, alebo s ňou flirtuje. Jednoducho to brala len akosi ako istú formu zábavy.. A on sa nepokladal za hračku, on sa nechcel iba zabávať. Lenže stalo sa aj, že jednoducho cítil, a bol si tým stopercentne istý, že ho má rada. A nielen ako kamaráta.. No často sa mu videlo, ako keby nevedela čo chce – ako sa rozhodnúť. Nikdy sa mu s tým však nezdôverila, takže to nemohol tvrdiť naisto. Ale cítil to.. Mal to veľmi ťažké, a ani jej to nebolo jedno. Navrhol jej, aby sa raz porozprávali otvorene, aby si povedali priamo ako cítia, lebo si bol istý, že mu často nehovorí čo naozaj cíti. Na jednej strane ho to veľmi sklamalo, nebola k nemu úprimná a to on veľmi ťažko znášal. Lenže na druhej strane, keďže vedel, že nehovorí tak ako cíti, bol rád – bol rád, lebo tušil, čo si aj ona v kútiku srdca želá.. Čoraz častejšie si nevedel dať rady, vyskúšal veľa spôsobov, nasadil takmer všetky svoje zbrane a schopnosti ktorými si dievčatá získaval.

Ale toto dievča bolo niečo iné, niečo, čo sa nedalo získať len tak hociako – lichôtkami, ani úprimnými slovami, ba dokonca nepomohli ani dotyky malých napnutých oblastí na jeho tele.. Nepomohlo nič, vlastne sa aj dokonale pamätal na okamih, keď mu raz večer do očí povedala, že už vyskúšal všetko. Znamenalo to len jedno, neskúšať ďalej, nevymýšľať, nechať všetko tak. Lenže skúste to vysvetliť osobe, ktorá tú druhú miluje viac, ako svoj život.. Chvíľami šťastie, nádej, inokedy smútok ale väčšinou bolesť a trpkosť vypĺňali srdce tohto mladého človeka. Mal to nesmierne náročné. Život mu ukázal aj svoju temnú stránku. Uvedomoval si, že pravdepodobne stratí osobu, ktorá bola v jeho živote najdôležitejšia. Bol optimistom, lenže postupne svoj optimizmus strácal. Mohli byť spolu tak šťastní.. Vyplakal sa, utešovali ho príbuzní, radili kamaráti. Mal to veľmi ťažké, ale musel sa rozhodnúť. Vlastne bola to ona, kto musel rozhodnúť.. Stalo sa - ako rýchlo sa spriatelili, tak rýchlo sa aj rozišli. Dodnes nevie, či konal správne, mnohí spomínali, že bolo načase, iní neveriacky krútili hlavou. Teraz žijú svojím vlastným životom, od rozchodu ju nevidel. Ubehli viac ako tri týždne, tri týždne bez kontaktu s najdôležitejšou osobou v jeho živote. Myslí na ňu vo dne, v noci, spomína na chvíle, ktoré spolu strávili. Nevie ako ďalej, nevie ako si ďalej počínať. Čaká, len vyčkáva, možno ako ona, čo sa stane, čo bude nasledovať.. Má pocit, že toto nie je koniec, sama mu raz povedala, že by to takto nevedela ukončiť. Ale možno to prekonala, dokázala to. V tom prípade mu neostáva nič iné, len prosiť Boha o nemožné – aby mu pomohol čo najskôr na ňu zabudnúť...