„Moja sloboda sa končí tam. Kde sa začína sloboda druhého.“ Na tomto výroku Jeana Jacquesa Rousseaua je založený demokratický systém, v ktorom žijeme. Preto je dôležité, aby sme chápali, čo tento výrok znamená.
Aby sme si svojou osobnú slobodu mohli dať do súvisu so slobodou ľudí okolo nás, musíme najprv vedieť, čo samotný pojem sloboda znamená. Podľa Ericha Fromma je sloboda dôkazom našej ľudskosti. Podľa neho sa ľudská existencia začína, keď nedostatok organizácie činnosti riadenej inštinktami spôsobí, že prispôsobovanie sa prírode stráca nátlakový charakter a dedične dané mechanizmy už neurčujú spôsob činnosti. Čiže sloboda a ľudská existencia sú od začiaku úzko späté, keďže člověk sa stáva človekom oslobodením sa od pudového riadenia svojej činnosti. Z metafyzického hľadiska je sloboda možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska. Následkom toho sa názory na to, čo je dobré u ľudí často rozchádzajú. Je preto dôležité hľadať dobro objektívne, a tým zároveň meniť svoje nazeranie na slobodu, respektíve klásť dobro objektívne nad dobro subjektívne. Samozrejme, že realita je trochu iná a ľudia sa dostávajú do konfliktov, keď každý chce presadiť svoju pravdu, a to čo je pre toho-ktorého človeka individuálne najvýhodnejšie. Aby ľudia mohli žiť jeden vedľa druhého musia dospieť do štádia, keď všetci poznajú objektívnu pravdu a nepresadzujú pravdu subjektívnu. Toto je však ťažko uskutočniteľné z dvoch dôvodov. Prvým z nich je, že človek nikdy nemôže poznať absolútnu objektívnu pravdu, pretože samotný proces jej poznávania je subjektívny, čo pramení z podstaty človeka. Nahliadanie dvoch ľudí na tú istú vec a jej chápanie je vždy rozdielne. Absolútna autenticita vnímania vecí u dvoch ľudí je absolútne vylúčená. Z toho vyplýva, že i u človeka hľadajúceho objektívnu pravdu bude táto čiastočne skreslená subjektívnym vnímaním. Ak by však všetci ľudia hľadali objektívnu pravdu, dospeli by do stavu, kedy by sa ich záujmy natoľko priblížili, že každý by bez väčšieho obmedzenia mohol uplatňovať svoju slobodnú vôľu. Žiaľ nie každý človek túži nájsť objektívnu pravdu a veľmi často sa uspokojí s vlastnou, čiže subjektívnou, pravdou. Mnohí ani nepociťujú potrebu objektívnu pravdu hľadať. Samotná filozofia je výsledkom hľadania ľudí, ktorí sa objektívnu pravdu pokúšali nájsť.