V rámci filozofie sa hľadaním toho čo je správne zaoberá etika. Etika je akoby návodom ako správne žiť. No i v etike sa prejavuje diverzita názorov, ktorá vyplýva z už spomínaného subjektívneho vnímania skutočnosti. Ďaľšou, a ľahšie uskutočniteľnou, cestou k súladu medzi ľuďmi je čiastočné obmedzenie slobody človeka. Nejde však o výrazné zasahovanie do individuálnho rozhodovania. Tento malý zásah má priam opačný efekt. Tým, že každý človek obmezí presadzovanie svojich osobných záujmov na úkor ostatných docieli to, že on sám nebude výrazne obmedzovaný ľuďmi okolo seba, čo by pri počte ľudí tvoriacich spoločnosť mohlo mať výrazné negatívne následky na jednotlivca. Ak by si napríklad každý člověk chcel zobrať niečo z majetku druhého len na základe toho, že sa tak rozhodne, bolo by to preňho spočiatku príjemné, no vzápätí by si jeho vlastný majetok rozobrali stovky ďaľších ľudí, ktorí by zmýšľali podobne a nič by im nebránilo tak aj urobiť. Na tomto príklade môžme vidieť aké negatívne dôsledky by malo neobmedzené uplatňovanie slobodnej vôle voči ostatným. V samotnej histórii ľudstva vidíme ako sa spoločnosť vyvýjala od bezprávnej až po spoločnosť riadenú a usmerňovanú zákonmi. S určitosťu môžme konštatovať, že tento vývoj smeroval k zdokonaleniu spoločnosti, a teda zákony, ktoré čiastone obmedzujú slobodu človeka sa preukazujú ako pozitívne. V protiklade k tomuto názoru stojí anarchizmus, ktorý odmieta akýkoľvek inštitucionalizmus, a tým aj prostriedky na presadzovanie zákonov. Myšlienka, že ľudia sú schopní žiť spoločne len na základe dohody v dnešnej dobe vyznieva značne utopisticky. V človeku by sme len ťažko našli dostatok sebadisciplíny, ktorá by ho držala za hranicou kde sa začína obmedzovanie slobody iných. Možno v budúcnosti, keď naša civilizácia vyspeje natoľko, že každý sa priblíži k objektívnej pravde, bude takéto fungovanie spoločnosti možné. Dovtedy sa každý z nás musí zriecť kúska svojej slobody a nechať si spoločenskou dohodou určiť hranicu, po ktorú smie v uplatňovaní svojej slobody zájsť.