Slovenčina - môj materinský jazyk (úvaha)

Položím si Ťa na dlaň, slovo hlboké a čisté ako srdce dobrých ľudí. V Tebe - čarovnom oriešku histórie slovenského roku, s koreňmi pevne vsadenými do potu, mozoľov, sĺz, únavy a vysilenia od usilovnej práce, ktorý za obeť svojej reči, utkanej zo štebotu slávikov, nebál sa neraz pložiť i vlastný život, dláždiac tak cestu brázdam nových pokolení.
Schúlená do klbka mojej vďaky, hovoríš i o mojej minulosti, o našom prvom vzájomnom zoznámení sa, keď si ma ešte nenarodenú, spokojne ležiacu v mäkkom bezpečí maminho lona, hladila jej prosbami a modlitbami o moje zdravie a vychádzajúc jej z pier, vpíjala si sa do pokojného odpočinku malého anjela.
A potom konečne som sa narodila. Pritúlená v nežnom náručí maminej lásky, vnárala som sa ako do studne prvého poznávania neznámych slov a Ty, schovaná do ľúbezných tónov uspávanky, sadala si mi na unavené očká novorodeniatok, aby si ma odviedla do ríše bielych ovečiek - priateliek všetkých maličkých.
Sprevádzajúc ma detstvom, bola si pri mne v každom okamihu môjho života. Pomáhala si mi rozlúsknuť oriešok prvého detského džavotania. Bola si mi, moja čarokrásna víla, dverami do zázračnej fantázie, v ktorých, otvárajúc ich čarovným kľúčikom babenkiných rozprávok, stávala som sa aspoň na chvíľu krásnou princezonou, čakajúcou na svojho milovaného princa.
A keď o pár rokov neskôr z úst malej školáčky vyletelo prvé slovko, prečítané z maľovaného šlabikára a prvé kostrbaté písmenko, s veľkou námahou napísané rozochvenou drobnou rukou, ozdobilo prvácku písanku, vedeli sme, že je to skutočná príležitosť. Príležitosť naozaj Ťa spoznať: tajomnú, láskavú, hrejivú a srdcu milú, dôverne známu a tak potrebnú.
A tak, schovajúc svoju nesjúsenú dlaň v Tvojej, domovom prevoňanej, dlani skúsenosti, vydali sme sa spoznávať život.
Dni rozprávok a šťastných hier boli také krásne, že som si ani neuvedomila, že minúty a hodiny detskej radosti zmenili sa v roky, že som akosi prirýchlo vyrástla z detských topánok a šiat, že batôžtek detstva, ten malý svet bezbranných, som už dávno prenechala iným, aby i oni mohli otvoriť dvete do krajiny dobrých skutkov, škriatkov či čarodejníc a naplniť ho svojím smiechom. No napriek tomu, že svet detskej čistoty mi pretiekol pomedzi prsty, Ty si pri mne zostala stále.
Do Tvojho srdca som ako do najtajnejšej svätyne ukladala svoj žiaľ a trápenie, čo kropiac ho horkosťou bolestných sĺz, lámalo mi krídla nádeje na tisíce čriepkov ľudského smútku.

Novú odvahu uzdraviť ranené krídla, zabudnúť na všetko zlé a vydať sa ruka v ruke so životom na cestu hľadania dávnych snov, vlialo do mňa Tvoje pohladenie, ktorým strela si kvaply bolestnej spomienky, čo kresliac mi cestučku súmraku na líci prosili o pomoc šepotom tichej modlitby, ktorej si rozumela iba Ty.
Dnes ma už nezastaviteľný beh času núti vykĺznuť z tak dôverne známeho rodičovského objatia a vydať sa napospas volaniu neznámeho vábivého sveta dospelých, ktorého cestami už musím kráčať sama. Musím skúsiť sama pohľadať si svoj vlastný osud, pieseň vlastnej budúcnosti, ktorá mi bude spievať o láske, šťastí a kráse nastávajúcich zajtrajškov.
No a práve dnes, v čase nových začiatkov, myslím na to, aká som šťastná, že Ťa mám. Aká som šťastná, že Ťa dnes môžem zohrievať v dlani, najvzácnejší a najväčší dar, aký môže poslať ľuďom Boh.
Vďačím Ti za tak veľa. Za to, že si zaodela do závoja slov a viet moje city, myšlienky, moju bolesť, slzy, smich či smútok, že si bola mojou cestou do rozprávky. Za to, že som na Tvojich ramenách mohla snívať o krajine dobra bez obáv, že sa vysmeješ mojim snom.
Ďakujem za srdce, ktorým vďaka Tebe môžem prosiť i odpúšťať, dávať a pomáhať nájsť stratenú vieru pustovníkom žitia. Za silu, ktorú do mňa vlievaš, aby som mohla pochopením osušovať boľavé slzy trápenia tým, ktorým už dávno do duší šťastie neskladá svoje krídla.
Ďakujem za to, že viem, že zelený koberec, posiaty farebnou vôňou kvetou, je lúka. Za to, že ma každé ráno prebúdazjú šteklivé lúče veselého slnka, že to mäkké božie páperie, čo v čase tajomných Vianoch padá z nebies do sŕdc ľudí, nazývaš vločkami snehu.
Ďakujem, že si bola, si a vždy budeš. Ďakujem za to, že Ťa mám.
Viem, že nikdy nesplatím dlh veľkej vďaky, ktorý nosím vo svojom srdci. No chcem Ti aspoň sľúbiť, že hosi ma vietor diaľok odveje kamkoľvek, navždy ukryjem si v pamäti spomienku na dni minulé, v ktorých zostanem navždy Tvojím malým žiakom a Ty mojou veľkou učiteľkou múdrosti.
Spojená svätosťou náško nepretrhnuteľného puta si na púti poéziou žitia budem naveky niesť ako najväčší drahokam Tvoj obraz - obraz mojej drahej rodnej rečí - mojej slovenčiny.