Nebola to však vďaka za dar života, ale predovšetkým snaha o každodennú spásu a vieru v posmrtný život, ktorý prináša bez rozdielu na ľudskú individualitu jedinečnosť a prejav dobrosrdečnosti pre každého človeka. Celé obdobie sa nieslo v podobnom duchu, a ináč tomu nieje ani v súčastnosti.
Vedel však človek, bez ohľadu na hĺbku svojej viery, myslieť súčastne s pocitom „zviazanosti“ s Bohom? Dokáže s povzniesť ponad tie silnejúce putá, ktoré ho tak k Bohu silno zovreli? Alebo je to len zaslepené „mátoženie“, ktoré človeka tak dokonale spojili s vierou, že nieje schopný premýšľať nielen o svojej existencii?
Myšlienky spolužitia a viery úzko súvisia. Človek, aj keď na toľko zviazaný s Bohom, nieje len nejakou bábkou vo svete bez vlastnej identity. Myšlienky, bez ohľadu na dobu, sú úzko navzájom prepletené nitkami kresťanskej „ideológie“, ktorá naplno dokazuje, že človek nielen verí ale aj myslí. Za slovom veriť teda musíme vidieť aj človeka, ktorý tým že verí predovšetkým aj premýšľa. Premýšľa o svojom bytí, existencii, spôsobe žitia ale aj zmyslu zotrvania na pozemskom svete. Veriaci človek sústredí pozornosť na zodpovednosť voči svojim blížnym ako niečomu čo si zaslúži úctu a význam v ponímaní obrazu, ktorý znázorňuje aj ten „kus“ z nás samých. Prenosom, veľmi stručnej, podoby histórie a kresťanstva ako znázornenia veriacich a viery sa dajú priblížiť princípy myslenia. Tieto kresťanské princípy tvoria základ v ďalšom myslení veriacich smerom ku kresťanstvu a lásky k Bohu. Princíp stvoriteľsko-paternalisticky (zodpovednosť za dar stvorenia), princíp sebaobetujúcej sa lásky (v nasledovaní Krista) a princíp kolektívnej singularity (potreba zmysluplného spoločenstva a spolupráce). Tu možno badať nielen vytýčenie nejakých princípov a z nich plynúce ciele, ale aj spôsob v myslení a druh myslenia človeka k Bohu. Širokospektrálne postavenie tejto témy mi dovoľuje poukázať na myslenie veriacich ľudí ku kresťanstvu a viere v neho a na myslenie ako také, ktoré sa nevymyká mysleniu napr. neveriaceho človeka. O stvoriteľsko-paternalistickom princípe a jeho potreby aj v minulosti sme už poukázali na príklade z nej. Kolektívna singularita bola tiež z jedných cieľov, ktorým sa veriaci človek prejavoval svojou láskou k Bohu. A sebaobetujúca láska bola predsa samozrejmým prejavom človeka, ktorý veril. Ak vezmeme do úvahy slovenské (katolícke) kresťanstvo, tak musíme poukázať na dvojaké neblahé dedičstvo, ktoré si sebou nesie z 20. storočia. Je to jednak dedičstvo predvojnového, patriarchálneho a apologetického katolicizmu 19. a prvej polovice 20. storočia, a potom dedičstvo spolužitia takéhoto katolicizmu s komunistickým režimom.