Nie náhodou spomínam tieto fakty, aj keď práve zo Slovenska, ale chcem poukázať aj na to, že myslenie veriacich sa mení aj s realizáciou ktoréhokoľvek obdobia a postavenia cirkvi. Veď sami musíme priznať, že komunistický režim nielen značne prispel k zakonzervovaniu nášho kresťanstva, ale aj že ho aj naklonoval svojou mentalitou. V tomto postavení kresťanstva, v zmenách jednotlivých spôsobom spolužitia, badať aj zmenu v prístupe myslenia a realizovania viery. Pre podstatu kresťanstva sa stratil cit, ktorý tvorí spojenie slobody človeka a jeho väzby na autoritu Boha, ktorá poskytuje domov. Nemožno si predstaviť človeka, ktorý by nemyslel. Nemožno si tak predstaviť veriaceho, ktorý by nemyslel. Samotné založenie viery je totiž postavené na niečom čo nám dáva minimálne odpoveď naspôsob myslenia veriaceho, aj keď ten nemusí byť smerodajný. Spôsob prejavu tohto procesu myslenia a jeho previazanosti na kresťanstvo je na uváženie. Možno to chápať ako myslenie, ktoré je na veriaceho skrz kresťanstvo prenesené? Nedá sa určiť rozdielnosť veriaceho človeka v celkovej prístupnosti na kresťanstvo a vplyvu nielen na neho, ale aj široké okolie. Veriaci človek dokáže myslieť a dokáže rozmýšľať vo väčších dimenziách vzhľadom na vieru a jej zákonitosti. Je nespochybniteľná jeho idealizovanosť toho v čo verí, no taktiež aj širšie pomenovanie životných skúseností týkajúcich sa života ako niečoho výnimočného.
Každé historická epocha a s ňou spojené kresťanstvo prinášalo veriacim možnosť myslenia. Ponímanie človeka ako autonómny, rozumný a dospelý objekt (v období novoveku) alebo človeka ako osobu požadujúcu autoritu slobody a spravodlivosti (v období osvietenstva) sa musí chápať všeobecne, teda aj z rozdielnym myslením a spôsobom spätosti s vierou v kresťanstvo. Myslenie veriaceho človeka musí náležito dokázať spájať tieto širšie súvislosti, pravdaže aj v ponímaní všetkých historických období, so spojením s vierou. Tá je totiž samotná príznakom myslenia veriaceho človeka vo veci pozemské i svetské. Úsudok v prospech veriaceho človeka a jeho myslenia je teda na mieste. Nielen v smerovaní bližšie k Bohu a náuke o ňom ako aj o nás samotných, ale predovšetkým aj v rozdielnom chápaní určitých období, ktoré tiež zanechávajú rôzny možný výklad na veci týkajúce sa viery v niečo alebo niekoho. Človek v tejto viere je posadnutý aj sám sebou, pretože bez viery v seba samotného a myšlienok na to čo robím, čo je všetko okolo mňa, ako sa mám správať či ako správne žiť nie je možné jasne profilovať svoj vzťah k svojej viere ako aj vzťahu k myšlienkam na okolitý svet.