Stvorenie človeka ako jedinečného druhu, ktorý túto planétu obdaroval nezvyčajne bohatým a pestrým zmyslom života, nám dáva jednoznačnú otázku pre žitie na tejto zemi. Od dávna sme sa my, ľudia, odlišovali mnohými charakteristikami a zmyslami pre život každého z nás. Od počiatku bolo jediným spojivkom nášho spolužitia kresťanstvo, ktoré vytváralo neoddeliteľnú súčasť života medzi nami. Tradície a schopnosť človeka uctievať Boha ako nadprirodzenú silu, ktorá si zasluhuje našu pozornosť nám vždy ukazovali tú správnu cestu. Nebola to len cesta, po ktorej sme záväzne museli kráčať všetci so sklonenými hlavami, ale predovšetkým úcta k bohom a rovnosti v spoločenstve ľudskom, teda bytostnom správne poukazovali na spolupatričnosť k ľudskému rodu. Človek veril a veriť neprestane. Veriaci človek sa vždy spoliehal a obetoval naozaj často krát aj to posledné vo viere v lepší život ako aj spokojnosť bohov. Akákoľvek spojitosť s touto vierou sa niekedy samotná vymykala z pod myšlienok na rozum, ktorý bol v pozadí za vierou. Vernosť a samoľúbosť človeka neraz zakryla myšlienky na reálne postavenie vo sfére ľudského žitia. Ak sa pozrieme do minulosti môžeme badať akési neracionálne postavenie človeka ako obraz medzi zemou a nebom. Všetky tie poklony a obety pre niečo čo nám malo priniesť väčšiu spokojnosť na tomto svete nám neustále aj niečo zvestovali. Tá zvesť vychádzala nielen zo života, ktorý sme pod ochrannou rukou Boha mali prežiť v pokoji, ale aj z pocitu ako to bude potom, v nebi.
Z histórie vplýva, že vernosť v nadprirodzené sily ako aj v Boha boli skôr niečím čo bolo dané pri narodení do vienka. Nikto sa nepozastavoval nad tým prečo to tak je a prečo by teda aj ďalší ľudia mali pokračovať v tomto „nastavenom“ smere. Bol to jednoducho fakt, ktorý bolo nutné „pripomenúť“ a iná možnosť takzvane neexistovala. Postavenie človeka teda bolo jednoduché v ponímaní Boha ako stvoriteľa i nebe. Nebolo by však vhodným myslieť si, že človek v minulosti bol len akým si vykonávateľom myšlienok, ktoré mu niekto predpísal. On sám si totiž uvedomoval svoju váhu i silu myšlienok ako nástroja k vykonávaniu všetkého čo obohacovalo jeho žitie. On sám zdokonaľoval svoju lásku k Bohu až tak, že sám si predpísal spôsob tejto komunikácie k nemu. Spôsob tejto idealistickej podoby poznania sa sám dostáva, v minulosti, na postavenie niečoho mystického. Počas celého obdobia človek veril, že vznikol z niečoho čomu je povinný preukazovať svoju priazeň len v tej najvznesenejšej podobe.