Macovi sa často vysmievali dievčatá, ako vyzerá a páni ho posmechovali, že si nevybral nevestu. K slabšiemu človeku sa dedina správala ako k nedospelému. On sa nikdy neurazil iba sa uškrnul nad posmeškami. Vo všetkom videl tú lepšiu stránku. Bol trpezlivý, znášal v tichosti bolesť, nesťažoval sa, lebo nechcel obťažovať. Keď poprosil o liek, aj tak mu ho nepripravili. Nedalo by sa mu umrieť, keby sa čestne neporátal s gazdom a neodobral sa od gazdovej rodiny. Žil vždy mimo iných a preto mal len jednu túžbu – byť pochovaný uprostred cintorína, nie pri plote. Macova dobrota pohla aj gazdom. Keď mu pobozkal ruku z vďačnosti, ozvalo sa u gazdu svedomie. Nestihol však už nič napraviť. Maco v noci zomrel – sám v maštali.

ÚRYVOK:

„ Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľaké , uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel. Začas sa držal ako mládenec, holil si tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej tým viac sa zanedbával....“.