Počínala si čoraz sebavedomejšie,
akoby bola ožívala. Sprvu sa iba kotúľala prťami, kade kôň cválal, rúcalaskálie, mrvila prsť, šuchorila lístím a voštím, potom sa naučila skákať:
neprestajne dorážala koňovi do bokov alebo priam na chrbát. Hijó, hohó,
nestrasiete sa ma. Pliaga! Ukázala sa silnejšia po smrti ako bola za živa. Do
tých čias bola nebezpečná len pre niekoľko bezbranných zvierat a vari i pre
niekoľko poverčivých pastierov a dedinčanov, teraz vyburcovala všetkých
živých i mŕtvych medzi horami“.
Neskôr sa Libor dozvedá o zásnubách Tava so Zunou, neovládne sa, vrazí Tavovi fľašu do tváre.
„Hu, bol zriadený pod obraz boží. vyzeral ani mäsiar, čo sa dlho prplil v bachore hoväda, a vytieral si z očí mrákoty. krv mu vyvierala po celej dĺžke čela, stekala niekoľkými prúdmi po tvári, prefarbovala mu chlpy, pehy, košeľu y kabát Chvíľu sa knísal ani strašiak v konopiach, ktorého vietor nafukuje, a škúlil na mňa. v jeho pohľade chvel sa ľadový lesk severnej hviezdy. Musel som vynaložiť veľa úsilia, aby som ho zniesol y aby som si aspoň navonok udržal pokoj, lebo prenikal mi až do srdca. Fuj, pokazil mi úplne pokoj. Ale potom roztvoril papuľu, ukázal pažeráka a tak sa rozrehotal, že ho akiste počula stará mater z tretieho kolena. Krv a sliny fŕkali mu z papule po všetkých stoloch.“
Libor tu tiež prichádza o svojho koňa Eguša, svojho sprievodcu prírodným svetom živlov, symbolizujúceho silu, víťazstvo, a teda aj život. Touto stratou začína kríza hrdinu, jeho halucinácie už nie sú len snom, stávajú sa jeho chorobou, posadnutosťou. 3.časť: V tretej časti prichádzajú do dediny žandári vyšetrovať Liborov zločin, tavo zobrazovaný ako mŕtvy. Zuna sa medzitým vydala za Weinholda, no ušla, zmizla všetkým z očí. Libora vyhostia za vraždu z dediny, odchádza do sveta. Putuje lesmi, no zrazu stretáva Tava, ktorý žije so Zunou v lese. Tavo pozýva Libora ku nim domov, keď sa však obidvaja vracajú, nájdu Zunu, ako sa miluje s tulákom, ktorý s ňou neskôr bojuje, chce jej utiecť, ona ho však zabíja a uteká do hôr.
„neznámemu stálymi pokusmi podarilo sa predsa len dostať spod priameho dosahu svojej družky. Najskorej nás začul, nuž vzpružila ho naša prítomnosť. Náhle sa vyšvihol zo zeme, ale vyskočil na rovné nohy smiešne, ako ošklbaná kačica, začal sa kačkať smerom k nám, podivne krákajúc a vystierajúc ruky akoby chcel nájsť u nás záchranu pred nejakou hrôzou. A pravdepodobne toto zbabelé počínanie mužovo vynieslo Zunu z miery. Ako videla, že uteká, stala sa ostražitejšou a dravšou.