František Švantner Nevesta hôľ

Nevesta hôľ

Kritici označujú toto dielo slovenskej lyrizovanej medzivojnovej prózy, presnejšie literárneho naturizmu ako román, aj keď sám autor sa tomuto označeniu bráni.
Téma:
Román o záhadnom boji Libora o svoju záhadnú lásku Zunu s ešte záhadnejším protivníkom
Idea:
Hlavné postavy:
Libor, Zuna, Tavo, krčmár Weinhold
Charakteristika postáv:
Libor- mladý muž milujúci prírodu, aj keď jeho vzťah k nej sa zásadne mení v súvislosti s meniacím sa vzťahom k Zune, inač je pracovitý, zodpovedný, čestný, zamilovaný do Zuny, túži po nej už od detstva
Zuna- napoli mystická postava, Liborova detská láska, ktorá sa však teraz nachádza v osídlach ducha hôr, ktorého predstavuje vlkolak
Tavo- veľmi dôležitá postava v diele, spočiatku vystupuje ako Liborov priateľ v neznámom prostredí, pomáha, ale ukáže sa, že Tavo je prinajmenšom taký záhadný a plný mystiky ako samotná Zuna
opis Tava: „Tavo bol predovšetkým škuľavý a ryšavý boh všetkých ožranov.“ „Bola to predovšetkým polcentová hranatá hlava, pozarastaná zôkol-vôkol tvrdými, hrdzavými vlasmi, ktoré boli na tvári máločo menšie a redšie ako na temene a krku. Oči z nej len namáhavo prenikali, preto sa zdala na prvý pohľad tupá a sprostá ako pucka, vytočená neumelou rukou z bukovej hrče, ale z blízka presvital z nej, najmä z toho škuľavého oka, prefíkaný lesk, aký večermi srší z mačacích očí.“
autor naznačuje mystickosť Tava, jeho nadprirodzený pôvod: „Vo svojej opovážlivosti zašiel som skoro priďaleko. Do Tava v tú chvíľu zaiste vchádzal Parom. Mohol som sa presvedčiť na vlastné oči, ako tento pohanský boh znetvoroval svojím ukrutným hnevom ľudskú podobu, keď voľakedy schádzal zo svojej nadoblačnej ríše na zem a vteľoval sa do svojho kňaza, aby robil poriadky medzi našimi rozvadenými pradedmi.

Ani sa mi teraz nechce veriť, žeby Tavo nebol zdedil čarodejníctvo dávnych žrecov, lebo tá prekrútená, zohavená tvár, ktorá sa mi namiesto Tavovej tváre zjavila, tie vypúlené, jedom sršiace okále, pekelný úškľabok, čo zhúžval do gundže celé jedno líce, kým druhé vytiahol až tak, že bolo poznať pod ním hrboľce zubov, vypnuté povrazy žíl na krku, navreté pampúchy mäsa na brade, i celá hruď vysotená dopredu, akoby sa mala rozpuknúť, prezrádzala, že tu zasiahla nadprirodzená sila, najskôr tá, čo na oblohu vyfukuje búrky, dlžiznými bleskmi švihá chrbty vrchov a strašnými hlasmi hromov ohlušuje doliny.“
Weinhold- nie veľmi podstatná postava, klebetnícky, majetnícky typ, tiež sa usiluje o Zunu, nie však pre lásku, ale čisto z obchodných dôvodov
opis Weinholda: „aby som povedal, bol to veľký šedivý červiak, oslepnutý od tučnoty, pri chvoste trochu ohnutý, s čiernou odchlipnutou papuľkou. Brodil sa poloroztopeným bielym šmalcom v sklenom pohári a mal také tučné vyfutrované záhyby po celej dĺžke svojho nemotorného tela, že som mal chuť pritlačiť ho trochu o stenu, aby som sa presvedčil o farbe jeho črievcov.“
-príbeh rozprávaný v ICH-forme
kompozícia: dielo rozdelené na tri časti, ktoré sú tematicky rozčlenené

1.časť: Libor sa po čase vracia do svojho rodného kraja, do Prietržín. Vymenujú ho za hájnika, čo je pre neho veľkou poctou a nakoľko je veľkým milovníkom prírody, neprekáža mu ani veľmi skromné ubytovanie v horách. Hlavne, že je v lone prírody. dole v dedine ho všetci, že v meste dorástol na pána, a že to na ňom poznať(lepšie oblečenie, cigarety), prihovárajú sa mu jeho rovesníci, s ktorými vyrastal. vtedy aj prvýkrát stretáva svoju detskú lásku Zunu, ešte ju však nespoznal. Libor bol ako hájnik dosť zamestnaný, no večer vždy zavítal do krčmy, kde popíjal spolu s krčmárom Weinholdom, ktorý si vraj už dopredu vybavil svadbu so Zunou, nie však z lásky, ale čisto obchodných dôvodov. raz sa opitý vracal cez les domov, mal vidinu mladosti, uvedomil si že práve Zuna je tá jeho detská láska. hneď na to sa stretol so Zunou, uvedomuje si , že kvôli nej sa vrátil. Spolu s Tavom bežný život v horách sprevádzaný každodenným popíjaním v krčme, vidinami, už ani sám autor netuší, či ide o sen alebo skutočnosť. Sníva sa mu o stretnutiach jeho so Zunou, 4 kniežat na koni, ktoré ich sprevádzajú na svadbu. od Tava sa dozvedá, že Zuna je ešte nevinná, neskôr ju stretáva, tá by sa mu aj oddala, ale on sa zdráha. „Ešte nezničím tejto noci tvoj kvet.“

2.časť: Začína žiť so Zunou, jedného dňa ju však nemôže nájsť, nachádza ju v bitke s vlkom, zatajovala mu jej priateľstvo s vlkom, a táto bitka bola vraj spôsobom hry. Odchádza na služobnú cestu, Zuna mu vo sne hovorí, že je v moci veľkého ducha hôr. Keď sa napokon vrátil domov, Zuna sa správala ako vymenená. neskôr sa stretáva s pútnikom, ktorý je len jednou z podôb horského ducha. rozhodne sa odísť do lesa zabiť toho diabla, čo stojí medzi ním a Zunou. Zabíja vlka, ten síce zomiera, ale vyburcuje proti Liborovi všetky zlé sily hory.
„Mne sa napríklad zdalo, že spĺňam svoje predsavzatie, keď pokorujem
koňa a púšťam sa s mrcinou na dolinu. A predsa vtedy bol som už iba
hračkou osudu. Lavína hrôzy pohla sa na mňa vo chvíli, keď som kládol prst
na spúšť guľovnice a čakal v rozochvení na výstrel, čo mal vyhasnúť život vlka.
Mrcina si uvedomovala svoju moc.

Počínala si čoraz sebavedomejšie,
akoby bola ožívala. Sprvu sa iba kotúľala prťami, kade kôň cválal, rúcalaskálie, mrvila prsť, šuchorila lístím a voštím, potom sa naučila skákať:
neprestajne dorážala koňovi do bokov alebo priam na chrbát. Hijó, hohó,
nestrasiete sa ma. Pliaga! Ukázala sa silnejšia po smrti ako bola za živa. Do
tých čias bola nebezpečná len pre niekoľko bezbranných zvierat a vari i pre
niekoľko poverčivých pastierov a dedinčanov, teraz vyburcovala všetkých
živých i mŕtvych medzi horami“.
Neskôr sa Libor dozvedá o zásnubách Tava so Zunou, neovládne sa, vrazí Tavovi fľašu do tváre.
„Hu, bol zriadený pod obraz boží. vyzeral ani mäsiar, čo sa dlho prplil v bachore hoväda, a vytieral si z očí mrákoty. krv mu vyvierala po celej dĺžke čela, stekala niekoľkými prúdmi po tvári, prefarbovala mu chlpy, pehy, košeľu y kabát Chvíľu sa knísal ani strašiak v konopiach, ktorého vietor nafukuje, a škúlil na mňa. v jeho pohľade chvel sa ľadový lesk severnej hviezdy. Musel som vynaložiť veľa úsilia, aby som ho zniesol y aby som si aspoň navonok udržal pokoj, lebo prenikal mi až do srdca. Fuj, pokazil mi úplne pokoj. Ale potom roztvoril papuľu, ukázal pažeráka a tak sa rozrehotal, že ho akiste počula stará mater z tretieho kolena. Krv a sliny fŕkali mu z papule po všetkých stoloch.“
Libor tu tiež prichádza o svojho koňa Eguša, svojho sprievodcu prírodným svetom živlov, symbolizujúceho silu, víťazstvo, a teda aj život. Touto stratou začína kríza hrdinu, jeho halucinácie už nie sú len snom, stávajú sa jeho chorobou, posadnutosťou. 3.časť: V tretej časti prichádzajú do dediny žandári vyšetrovať Liborov zločin, tavo zobrazovaný ako mŕtvy. Zuna sa medzitým vydala za Weinholda, no ušla, zmizla všetkým z očí. Libora vyhostia za vraždu z dediny, odchádza do sveta. Putuje lesmi, no zrazu stretáva Tava, ktorý žije so Zunou v lese. Tavo pozýva Libora ku nim domov, keď sa však obidvaja vracajú, nájdu Zunu, ako sa miluje s tulákom, ktorý s ňou neskôr bojuje, chce jej utiecť, ona ho však zabíja a uteká do hôr.
„neznámemu stálymi pokusmi podarilo sa predsa len dostať spod priameho dosahu svojej družky. Najskorej nás začul, nuž vzpružila ho naša prítomnosť. Náhle sa vyšvihol zo zeme, ale vyskočil na rovné nohy smiešne, ako ošklbaná kačica, začal sa kačkať smerom k nám, podivne krákajúc a vystierajúc ruky akoby chcel nájsť u nás záchranu pred nejakou hrôzou. A pravdepodobne toto zbabelé počínanie mužovo vynieslo Zunu z miery. Ako videla, že uteká, stala sa ostražitejšou a dravšou.

Smelo sa vypla, divo pohodila hlavou, akoby niečo vetrila, potom niekoľkými skokmi dobehla tackajúceho muža, prudko sa na neho vrhla a strhla ho na zem. Rev sa vtedy zdvojnásobil. keby sa predo mnou na trávniku neboli zmietali v zúrivom zápase tie dve telá, bol by som si myslel, že sa niekde na blízku rujú krvožíznivé dravce. To už nemohla byť iba nevinná hra. To už šlo o viacej. Možno Zuna zošalela a napadla svojho milenca práve vtedy, keď chcel byť k nej najvďačnejší. Kým bola osamote, pohrávala sa s ním. mala ho vo svojej moci. Nemusela sa obávať, že jej unikne, lebo bol ochromený. Vedel sa iba plaziť ako had a skákať ako žaba. Ale len čo teraz zbadala, že svoju korisť môže stratiť, jej zúrivosť dosiahla vrchol a stala sa opravdivým zverom.“
V tejto záverečnej scéne Zuninej svadobnej noci sa naplno prejavuje jej živočíšnosť, šialenstvo a prevaha živlov v ľudskom tele
Aj napriek nesmiernej láske k Zune, je schopný uvažovať triezvo a uvedomuje si, že boj s mocným duchom hôr prehrá. „Zuna mi nikdy nepatrila. Ani vo sne, ako som si neraz namýšľal. Žila niekde ďaleko mimo mňa, v čudnom svete tajov, kam som nevedel preniknúť a vo mne jestvovalo iba marivo, azda stopa po nejakom hlbokom dojme, ktorá sa len jej zjavom uživovala. A teraz i tá vypŕchla. Nemalo mi už čo prepaľovať krv nenávisťou a láskou. zostal som naraz sám so svojim srdcom“
-zvieracie prirovnania(plaziť ako had, skákať ako žaba)
-stupňovanie napätia, deja
-autor v diele používa symboliku Veľkého Zvona, ktorý na všetko dohliada: „čierny pochmúrny, ako muž s kapucňou na hlave...“
-používa všetky umelecké prostriedky: metafory, prirovnania, personifikácie, späté najmä s prírodou
-aj napriek tomu, že román má skôr rozprávkové ako realistické vyznenie, k rozprávkovému vyústeniu nedochádza, pretože svoju vyvolenú za ženu nedostáva, musí sa zmieriť s realitou.
dielo má viacero rovín, aj keď nie všetky sú úplne jasné:
sociálna rovina- ktorá si všíma vonkajšie vzťahy medzi postavami a takisto poukazuje na alkoholizmus, ako na závažný problém slovenského dedinského ľudu
snová rovina- oveľa dôležitejšia, a natoľko tematicky vykreslená, že celkom prekrýva sociálnu rovinu., je veľmi neurčitá, zatiaľ čo sociálna rovina vystupuje pred čitateľa celkom jasne
ďalšia rovina, ktorá nám objasňuje Zunino šialenstvo, a celkovo jej spätosť s prírodným, zvieracím svetom
je tu ešte jedna rovina, ktorá sprevádza celým dielom a je tiež veľmi silným prvkom, v diele veľmi citeľná. Hrdina tu prežíva svoje halucinačné stavy(často súvisiace s alkoholickým opojením), počas ktorých stretáva pradávneho ducha hôr, svojho protivníka.

ten však Liborovi ešte sťažuje možnosť stretnúť sa sním, nakoľko mení svoju podobu, raz prichádza ako tulák , vlkolak, vojak, inokedy ako napoly nahý človek.
Tavo charakterizuje Zunu (záverečné vety)
„Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou? Hu, taký údel si ona nezaslúžila. hole si ju vychovali, nuž si ju vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.“.