Pri poslednom psovi sa Zurian rozhodol, že „ Jaša nezabije, len ho poriadne vymláti.“ Aj sa tak stalo, ale tu doktor znovu zisťuje „ toto je nie pomsta, to je týranie bedára, ktorý ani nevie, prečo ho mučia.“
V druhej kapitole sa nachádza priam dokumentárny opis súčasného slovenského umeleckého života, kde spomína aj niektorých spisovateľov (Gašpar, Alexy, redaktor Ľ. Izák) a celé ovzdušie okolo časopisu Svojeť. Po tomto odbočení prichádza Zurian na prax do pražskej nemocnice a tu stretáva troch doktorov, ktorým vďaka ich vlastnostiam: pokrytectvo, povrchné ignorantstvo a hlúposť, dal mená po psoch, ktorí ho každodenne týrali. Jediným „ lúčom vo tme otravných pomerov“ bola Medúza, ktorá mu prejavovala lásku neustálymi hádkami, chladnosťou a žiarlivostnými scénami. Raz sa veľmi pohádali a Zurian sa jej chcel pomstiť. Vediac, že ho Medúza sleduje začal sa objímať so starými priateľkami. Keď prišiel domov plný sladkého pocitu z pomsty čakal ho tam telegram, v ktorom stálo: „ Priateľka je mŕtva, nechoďte sem viac.“ Po strašnej noci a dni sa Zurian rozhodol, aj napriek odporúčaniu, vidieť Medúzu. Keď mu však ona, živá, otvorila dvere z doktora sa stala „smiešna slabošská figúra“ ale aj napriek tomu „ sa stávala jej rozháraná, divná duša každodennou mučivou a predsa sladkou, vytúženou nevyhnuteľnosťou.
Potom nasleduje incident s doktor Vokurkovou, ktorej omylom vlezie, cez okno, do izby. Tá si to vysvetlí ako „mladícke, nerozmyslené roztúženie.“ Zurian chce ujsť, no za dverami sedí „portierova žena“ a tak aby zachránil česť doktor Vokurkovej, tvári sa, že je opitý a zoberie všetku vinu na seba. Tak sa stáva cieľom uštipačných poznámok doktorov, ktorí ho „ žrali, žrali veselo, nenechali mu ani kožky na tvári, zožrali z neho všetko, mľaskali pri tom a brušká si hladkali“.
O pár dní dostal Zurian zadelenie do pavilónov pre tuberkulózu. Jeho predchodca sem však prijal samé nevyliečiteľné prípady a „ za čas bol Zurian taký rezignovaný, že vstupoval na svoje oddelenie, ako na cintorín“. Za tri mesiace mal doktor pavilóny „čisté“ , „ potom už neumrel nikto“ .Doktora však začal zaujímať röntgen, chcel sa ho naučiť ovládať, ale ani doktor Dunčo ani Pufi ho to nechceli naučiť. Tak si zohnal literatúru a naučil sa to sám. Keď to však zistil Pufi začal robiť intrigy až sa mu podarilo nahrať to tak aby vyhorela lampa za Zurianovej obsluhy. „ Keď bol dosiaľ z aféry s Vokurkovou len blamovaný, teraz bol už priamo štvaný a nenávidený“. To pre doktora znamenalo odchod z pavilónov .
Zurianovím novým pôsobiskom sa stalo oddelenie kožných a pohlavných chorôb, vedľa doktora Jaša. Bola mu pridelená ženská časť. Karolove vydobýjanie si autority u „dievok“ je prerušované rozhovormi pacientov o tom, ako sa dostali do nemocnice.