Keď sa konečne doktorov život v nemocnici ako tak ustáli, objavia sa problémy v súkromí, ktorými sa končí prvá kniha. Medúza mu povie, že ho už nepotrebuje lebo má nový, stály, zmysel života a je ním Zurianovo dieťa. Karol sa začne obávať, že sa z Medúzy stane „dokonalá, ohavná, nafúkaná, obmedzená kvočka“ , ktorá sa naňho už ani nepozrie. Tak vyslovil ultimátum: „Deň jeho narodenia bude dňom mojej smrti.“ Pod váhou tejto vyhrážky a veľa iných argumentov Medúza odchádza a po štrnástich dňoch sa vracia „ slovo nepovedala, len z očí jej hovorila jej životom opovrhujúca, nekonečná láska k nemu, Karolovi“.

Začiatkom druhého dielu je Zurianova dovolenka, počas ktorej navštívi svoj domov. Tu sa zamieša do sporu medzi jeho rodinou a susedmi. Spoznáva ozajstnú ľudskú zlobu, ktorá ho privádza do dezilúzie: „Duševne sme nízko a spejeme vždy nižšie a nižšie. Neodvratným krokom blíži sa doba železná, doba zrady, pomsty, necharakternosti a všeobecnej duševnej prostitúcie“. Naturalisticky opisuje aj neuveriteľnú ľudskú krutosť, keď chlapci chytili mačku a zavesili ju za nohu na plot. Zurian namiesto toho, aby zasiahol iba „trhol plecom. Cez tvár mu prebehol nenávistný úsmev cynizmu a odporu. Načo zasiahnuť? Načo brániť kvapke, aby vtiekla do mora, k tým ostatným miliónom kvapkám, k svojim sestrám. Nech sa plní osud, ako už toľko ráz. Dívajte sa nato, oči moje, dívajte sa a stvrdni, duša moja!“ Potom jeden z chlapcov vytiahol revolver a strelil Micke do hlavy raz, dva razy, tri razy. Mačka nebola ešte stále mŕtva a tak „niekoľko úderov rýľom jej oddelilo hlavu od tela“. Vtedy Zurianovi začala „ zdrevenievať “ duša.
Vrátil sa naspäť do nemocnice a bola uňho na návšteve Medúza, keď ho zavolali k umierajúcemu. Tá mu zatiaľ prehľadala celú izbu, spravila mu žiarlivostnú scénu. Chcela odísť ale doktor nemal kľúč, začala kričať. „Zurian od strachu, že vybúri dom a od jej bláznivej tvrdohlavosti vyzdvihol ju do vzduchu, zatriasol ňou, až omdlievala, a potom praštil ňou o posteľ. “ Potom ju odniesol do vedľajšej izby a zaspal. V noci mu prišla Medúza dať naposledy dobrú noc a keď sa ráno zobudil „nebolo jej nikde“. Vtedy v Zurianovi odpor k ženám vzrástol v nenávisť. „ a táto nenávisť našla teraz výbornú pôdu. Mnohonásobnou silou vzbĺkla tu na oddelení medzi tými nečestnými, zvrhlými bytnosťami.“ Jeho názor na čas zmení „ bravčová papuľa“ , ktorá mu rozpovie svoj príbeh, kde začala prostituovať z vypočítavosti, pretože „ škoda je, doktor, nenarodiť sa pánom, nejakým grófom, boháčom lebo ináče nepozostáva človeku, než niektorú svoju schopnosť alebo telesnú súčiastku prostituovať.