Jeden učiteľovi histórie medicíny, v ktorom ho prosí aby nedával nahliadnuť do tajomstiev božích „ stereotypnému, bezcitnému hmyzu, aký je dnes valná väčšina lekárov“ a druhý list svojmu najlepšiemu priateľovi patológovi, kde ho prosí aby ich nepitval a dal spáliť, pretože „chceme byť čistý“ aby sme sa mohli „ vteliť do bezživotnej ríše anorganického mieru.“ Keď si pichne injekciu začne rozmýšľať či sa ma rozlúčiť aspoň zo svetom, ktorý vidí z okna. Zvíťazí v ňom však odpor k životu: „ ešte sa i lúčiť s tou hnilobou organickou? Eh, poďme! Keď už sme nežili, aspoň umrieme ako bohatieri“. Vtedy si vstrekne obsah striekačky a to spraví aj Medúze. „ Jej hlava pozvoľna klesala na bielu podušku. Jej oči posledným napnutím životnej sily vnorili sa v jeho zrak. V tom pohľade sa dve duše na prahu Večného Mieru objali.
Potom viečka klesali obom.“.