Tento dvojdielny román plný beznádeje, pesimizmu a krutosti by som zaradil medzi popredné slovenské diela. V škole sme sa učili, že Vámoš „nevie sujetovo ani epicky komponovať“ a „vo svojich dielach má mnoho digresií“. a prečo nie? Veď „celistvý, súvislý obraz sveta nie je možný, svet je rozumom nepochopiteľný“. Tak prečo chceme od Vámoša aby nám podával jeho ucelený obraz; práve týmito odbočeniami od deja udržuje čitateľa v napätí. Krásne na jeho tvorbe je aj to, že raz sa na svet díva pohľadom chirurga, „chladnokrvne rozpitvávajúceho jeho špinu, vynášajúc ju neúprosne zo skrytosti útrob na povrch“ a potom očami filozofa poznačeného štúdiom …..? , ktorý nemôže stále prekonať rozpor medzi krutosťou a láskou.
Román Atomy Boha je otvorenou kritikou buržoáznej spoločnosti ale hlavne úpadku lekárskej morálky, nekvalifikovanosti a o duchovnej biede. Hrot tejto kritiky však nemieril v konečnom dôsledku do spoločnosti ale do ľudského vnútra na negatívne vlastnosti človeka, ktoré sa dajú nájsť i dnes.
Škoda, že Vámoš nám po sebe nezanechal toho viac, no myslím, že malý rozsah diela dokonale vyvážil veľkým obsahom.

Začiatkom knihy je, subjektívny filozofický úvod, v ktorom opisuje vznik života: „Rozmar, nemajúc lepšej roboty, odpľuvnul do vesmíru. Jeho spútum sa rozptýlilo v prach a každý atom toho prachu bol živou bunkou. A tak sa zaplnil vesmír prachom života.“ A ktorý sa končí odhodlaním na boj: „ chcem venovať svoj život boju len proti tým dvom – trom zbojníkom, čo Tvoj dar, lásku, mrzačia a pre ktorých plače malý Amor zlomených krídel.“ V tomto úvode sú prítomné všetky základné mravno-filozofické princípy a problémy Atomov Boha.
Dej sa začína opisom troch psov, ktorí doktora Zuriana prenasledujú každý deň zúrivým štekotom. Raz sa im však rozhodol pomstiť a tak prvému psovi, „ Malému Fanatikovi“ , Pufimu nasypal na kosti strychnín. Aj keď umrel Zurian sa necítil pomstený. Druhý raz bol už menej radikálny a keď náhodou stretol Dunča na poľnej ceste, priviedol ho k studni so žeriavom a tam ho obesil. No, ani vidiac zviera jako sebou šklbe vo vzduchu mu neprinieslo pocit víťazstva a tak ho spustil na zem.

Pri poslednom psovi sa Zurian rozhodol, že „ Jaša nezabije, len ho poriadne vymláti.“ Aj sa tak stalo, ale tu doktor znovu zisťuje „ toto je nie pomsta, to je týranie bedára, ktorý ani nevie, prečo ho mučia.“
V druhej kapitole sa nachádza priam dokumentárny opis súčasného slovenského umeleckého života, kde spomína aj niektorých spisovateľov (Gašpar, Alexy, redaktor Ľ. Izák) a celé ovzdušie okolo časopisu Svojeť. Po tomto odbočení prichádza Zurian na prax do pražskej nemocnice a tu stretáva troch doktorov, ktorým vďaka ich vlastnostiam: pokrytectvo, povrchné ignorantstvo a hlúposť, dal mená po psoch, ktorí ho každodenne týrali. Jediným „ lúčom vo tme otravných pomerov“ bola Medúza, ktorá mu prejavovala lásku neustálymi hádkami, chladnosťou a žiarlivostnými scénami. Raz sa veľmi pohádali a Zurian sa jej chcel pomstiť. Vediac, že ho Medúza sleduje začal sa objímať so starými priateľkami. Keď prišiel domov plný sladkého pocitu z pomsty čakal ho tam telegram, v ktorom stálo: „ Priateľka je mŕtva, nechoďte sem viac.“ Po strašnej noci a dni sa Zurian rozhodol, aj napriek odporúčaniu, vidieť Medúzu. Keď mu však ona, živá, otvorila dvere z doktora sa stala „smiešna slabošská figúra“ ale aj napriek tomu „ sa stávala jej rozháraná, divná duša každodennou mučivou a predsa sladkou, vytúženou nevyhnuteľnosťou.
Potom nasleduje incident s doktor Vokurkovou, ktorej omylom vlezie, cez okno, do izby. Tá si to vysvetlí ako „mladícke, nerozmyslené roztúženie.“ Zurian chce ujsť, no za dverami sedí „portierova žena“ a tak aby zachránil česť doktor Vokurkovej, tvári sa, že je opitý a zoberie všetku vinu na seba. Tak sa stáva cieľom uštipačných poznámok doktorov, ktorí ho „ žrali, žrali veselo, nenechali mu ani kožky na tvári, zožrali z neho všetko, mľaskali pri tom a brušká si hladkali“.
O pár dní dostal Zurian zadelenie do pavilónov pre tuberkulózu. Jeho predchodca sem však prijal samé nevyliečiteľné prípady a „ za čas bol Zurian taký rezignovaný, že vstupoval na svoje oddelenie, ako na cintorín“. Za tri mesiace mal doktor pavilóny „čisté“ , „ potom už neumrel nikto“ .Doktora však začal zaujímať röntgen, chcel sa ho naučiť ovládať, ale ani doktor Dunčo ani Pufi ho to nechceli naučiť. Tak si zohnal literatúru a naučil sa to sám. Keď to však zistil Pufi začal robiť intrigy až sa mu podarilo nahrať to tak aby vyhorela lampa za Zurianovej obsluhy. „ Keď bol dosiaľ z aféry s Vokurkovou len blamovaný, teraz bol už priamo štvaný a nenávidený“. To pre doktora znamenalo odchod z pavilónov .
Zurianovím novým pôsobiskom sa stalo oddelenie kožných a pohlavných chorôb, vedľa doktora Jaša. Bola mu pridelená ženská časť. Karolove vydobýjanie si autority u „dievok“ je prerušované rozhovormi pacientov o tom, ako sa dostali do nemocnice.

Keď sa konečne doktorov život v nemocnici ako tak ustáli, objavia sa problémy v súkromí, ktorými sa končí prvá kniha. Medúza mu povie, že ho už nepotrebuje lebo má nový, stály, zmysel života a je ním Zurianovo dieťa. Karol sa začne obávať, že sa z Medúzy stane „dokonalá, ohavná, nafúkaná, obmedzená kvočka“ , ktorá sa naňho už ani nepozrie. Tak vyslovil ultimátum: „Deň jeho narodenia bude dňom mojej smrti.“ Pod váhou tejto vyhrážky a veľa iných argumentov Medúza odchádza a po štrnástich dňoch sa vracia „ slovo nepovedala, len z očí jej hovorila jej životom opovrhujúca, nekonečná láska k nemu, Karolovi“.

Začiatkom druhého dielu je Zurianova dovolenka, počas ktorej navštívi svoj domov. Tu sa zamieša do sporu medzi jeho rodinou a susedmi. Spoznáva ozajstnú ľudskú zlobu, ktorá ho privádza do dezilúzie: „Duševne sme nízko a spejeme vždy nižšie a nižšie. Neodvratným krokom blíži sa doba železná, doba zrady, pomsty, necharakternosti a všeobecnej duševnej prostitúcie“. Naturalisticky opisuje aj neuveriteľnú ľudskú krutosť, keď chlapci chytili mačku a zavesili ju za nohu na plot. Zurian namiesto toho, aby zasiahol iba „trhol plecom. Cez tvár mu prebehol nenávistný úsmev cynizmu a odporu. Načo zasiahnuť? Načo brániť kvapke, aby vtiekla do mora, k tým ostatným miliónom kvapkám, k svojim sestrám. Nech sa plní osud, ako už toľko ráz. Dívajte sa nato, oči moje, dívajte sa a stvrdni, duša moja!“ Potom jeden z chlapcov vytiahol revolver a strelil Micke do hlavy raz, dva razy, tri razy. Mačka nebola ešte stále mŕtva a tak „niekoľko úderov rýľom jej oddelilo hlavu od tela“. Vtedy Zurianovi začala „ zdrevenievať “ duša.
Vrátil sa naspäť do nemocnice a bola uňho na návšteve Medúza, keď ho zavolali k umierajúcemu. Tá mu zatiaľ prehľadala celú izbu, spravila mu žiarlivostnú scénu. Chcela odísť ale doktor nemal kľúč, začala kričať. „Zurian od strachu, že vybúri dom a od jej bláznivej tvrdohlavosti vyzdvihol ju do vzduchu, zatriasol ňou, až omdlievala, a potom praštil ňou o posteľ. “ Potom ju odniesol do vedľajšej izby a zaspal. V noci mu prišla Medúza dať naposledy dobrú noc a keď sa ráno zobudil „nebolo jej nikde“. Vtedy v Zurianovi odpor k ženám vzrástol v nenávisť. „ a táto nenávisť našla teraz výbornú pôdu. Mnohonásobnou silou vzbĺkla tu na oddelení medzi tými nečestnými, zvrhlými bytnosťami.“ Jeho názor na čas zmení „ bravčová papuľa“ , ktorá mu rozpovie svoj príbeh, kde začala prostituovať z vypočítavosti, pretože „ škoda je, doktor, nenarodiť sa pánom, nejakým grófom, boháčom lebo ináče nepozostáva človeku, než niektorú svoju schopnosť alebo telesnú súčiastku prostituovať.

V tomto období sa Zurian ponára do smútku, lebo už ubehol rok, čo Medúza odišla. Ako sa prechádzal po nočných uliciach zazdalo sa mu, že ju videl v jednom z bytov, kde ju nejaký muž škrtil. Prepadol ho však strach a dal sa na útek, keď sa mu vyjasnilo nemohol si spomenúť, kde ju videl a tak plný zúfalstva vracia sa domov s jedinou myšlienkou: „azda predsa, predsa tam nebola ona. Doktor sa ponoril do práce ešte hlbšie „kúpal sa v hnise, v krvi, sekréte, extréte, kale zármutku a žiali svojich chorých“. „ Z tohoto kalu, v ktorom sa tu priamo kúpe, z tej nenávisti, nízkej atmosféry vyrastá nádherná ruža jeho veľkej lásky k lepšej časti, naozaj trpiacej časti ľudstva.“ Za cieľ si kladie zdolať „tých, čo lásku ľudí hyzdia: gonokokov“ (kvapavka). Nasleduje dokumentárna kapitola o histórií medicíny a jej priekopníkoch. Tí, ktorí sa nebáli konať pokusy na vlastnom tele, tých si vybral za vzor a keď začalo dochádzať aj „ dobrotivé morfium, práca“ rozhodol sa umelo nakaziť gonoreou. Po troch dňoch sa uňho ešte stále nejavili príznaky. Ochorenie prebiehalo veľmi pomaly, vôbec nie tak ako očakával. Zurian sa začal obávať, že je to chronická gonorea. Po troch mesiacoch keď už bol duševne na dne zveril sa svojmu bývalému spolužiakovi Sanscullotteovi. Vtedy sa mu uľavilo, ale nečakal, že Imriško to vytára celej nemocnici. Zatiaľ im prišiel na oddelenie „nový prírastok“, žena s gonoreou. Karol si začal čítať jej chorobopis, kde sa písalo o tom ako sa vrátila do mesta, stretla pani
S-ovu a tá ju pozvala k sebe, že u nej môže istý čas bývať. Žena potešená toľkou ochotou to prijala. V noci však prišiel k nej do izby syn pani S-ovy a znásilnil ju. Na druhý deň prišla pani a hovorila, ak bude dobre zarábať ako dievka, jej syn nebude taký krutý. Žene sa podarilo ujsť do Armády spásy ale pretože mala gonoreu a bola tehotná poslali ju do nemocnice. Keď sa na ňu išiel Zurian pozrieť prepukli u neho dlho očakávané generálne príznaky nákazy, ale ešte pred odpadnutím spoznáva v žene Medúzu.
Preberie sa a zisťuje „ ejhľa, nie som povolaný, aby som zabil gonokoka. On zabíja mňa.“ Okolo neho sú iba dievky , ktoré ho ošetrujú, pretože nikto iný sa k tomu nemal, bol to krutý paradox. Nechal si od nich priniesť morfium, zavolať Medúzu a poprosil ich o odpustenie za svoje správanie. Napísal dva listy.

Jeden učiteľovi histórie medicíny, v ktorom ho prosí aby nedával nahliadnuť do tajomstiev božích „ stereotypnému, bezcitnému hmyzu, aký je dnes valná väčšina lekárov“ a druhý list svojmu najlepšiemu priateľovi patológovi, kde ho prosí aby ich nepitval a dal spáliť, pretože „chceme byť čistý“ aby sme sa mohli „ vteliť do bezživotnej ríše anorganického mieru.“ Keď si pichne injekciu začne rozmýšľať či sa ma rozlúčiť aspoň zo svetom, ktorý vidí z okna. Zvíťazí v ňom však odpor k životu: „ ešte sa i lúčiť s tou hnilobou organickou? Eh, poďme! Keď už sme nežili, aspoň umrieme ako bohatieri“. Vtedy si vstrekne obsah striekačky a to spraví aj Medúze. „ Jej hlava pozvoľna klesala na bielu podušku. Jej oči posledným napnutím životnej sily vnorili sa v jeho zrak. V tom pohľade sa dve duše na prahu Večného Mieru objali.
Potom viečka klesali obom.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gejza Vámoš Atómy Boha