Erich Maria Remarque Na západe nič nového

Erich Maria Remarque
-------------------------------------------
Na západe nič nového
-------------------------------------------

* Román. "Táto kniha", ako hovorí úvod malý výrok na úvod, "nechce byť ani obžalobou ani vyznaním, Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom."
* Je spísaná na 199 stranách začlenených na 12 kapitol a jedného doslovu. Doslov opisuje situácie v akej bol román publikovaný. V januári 1929, v období hospodárskej krízy, keď sa už Nemecko po každej stránke zrehabilitoval z vojny; v období nacionalizmu a vzostupu Adolfa Hitlera.
Vyšiel v náklade osem miliónov exemplárov a je najčítanejšou knihou prvej polovici 20. storočia.
* Dej je zasadený do prvej svetovej vojny na západnom fronte vo Francúzsku. Je podávaný či rozprávaný jedným zo zúčastnených.

Dvadsaťročným nemcom Paulom Baumerom z druhej kompánii.

POSTAVY:
*Paul Bäumer - rozprávač románu - dvadsaťroťný mladík plný životnej sily vtrhnutý do mašinérie vojny, rozdrvený nezmiselnosťou činou, mysliaci dopredu, sebavedomí i v tom najhorčom počínaní, schopný sebaovládnania, vovnútri plný citov, kamarátsky; pokojný a vyrovnaný dušou v poslednom okamihu života
*Albert Kropp - Paulov spolužiak- najlepšie mu to myslí, je slobodník, namerzený z amputácie
*Müller - spolužiak - vláči so sebou učebnice, sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky
*Leer - spolužiak - (dlhá brada), neustavične sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov
*Tjaden - spolužiak - chudý zámočník, najväčší žráč v kompánii
*Haie Westhus - spolužiak - kopáč rašeliny s veľkými rukami
*Detering - spolužiak - sedliak, myslí na hospodárstvo a ženu, je s nimi
*Stanislaus Katczinsky - prezývaný i kat - nenahraditeľný, má šiesty zmysel, hlava skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má čosi zomlieť, kde možno príjsť k jedlu, alebo kde sa dá poriadne uliať.
*Heinrich - kuchár - nasprostalý
*Franz Kemmerich - spolužiak - postrelený kamarát, zomrie
*Kantorek - triedny profesor - nezaobchádzal s nimi milo, báli sa ho, išiel ku slobodníkom
*Himmelstoss - desiatnik - pôvodným povolaním poštár, moc mu stúpla do hlavy, stále šikanoval svoj vojakov
*Erna Bäumer - Paulova najstaršia sestra - stará sa o chorú matku, ktorá má asi rakovinu
*Josef Hamacher - spoluležiaci v katolíckej nemocnicy -ľahko rozrušiteľný, všetko im vyrozpráva
*Lewandowski - najstarší na izbe, spoluležiaci v katolíckej nemocnicy - má ženu Marju a dieťa
*Bertinck - veliteľ kompánie - obetavý a spoľahlivý

OBSAH:
*1 Celý román sa prekvapivo na takúto tému začína vcelku príjemne v drsnom prostredí vojny. Skupinka mladých ľudí leží spokojná s dostatkom fajčiva, pitiva a jedla v barrakoch pri fronte. Nemalo tak tomu byť. Nemal každý dostať dvojnásobnú porciu. Stalo sa tak iba preto, že ich prekvapili delostrelectvom a z pôvodných stopedesiat to zvládlo k tanieru iba osemdesiat. Sedeli tam: "Malý Albert Kropp, Müller, Leer a ja Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, čo z jednej triedy odišli do vojny." Je im vskutku skvele, dostali dokonca i poštu. Kropp dostal i list od ich triedneho, ktorý ich na vojnu nahovoril. Kantorek ich pozdravuje ako železnú mládež. No aká mládež už sú to starci. Zrazu Kropp zbadá, že dlho nevidel Kemmericha, jeho praiteľa. Dozvie sa, že má priestrel stehna a leží v St.Josephe. Rozhodnú sa ho navšíviť. Kemmerich už vyzerá celý žltý. Nevie, že mu amputovali nohu, a ani nikto z nich mu to nepovie. Robia mu nádeje, že pôjde domov. Müller je najviac pesimistický a chcel by si pre seba zachrániť jeho čižmičky. Odídu. Tento tak zdanlivo krásny deň ukončia párom nadávok.
*2 Na druhý deň ide Paul Bäumer za Kemmerichom. Vyzerá zle. Už to dlho tvrať nebude. Dozvedel sa i, že mu amputovali nohu. Keď je tesne pred smrťou Paul ide pre lekára, no po príchode k Franzovi zistí lekár, že sa iba uvolnilo lôžko. Franzove veci zoberie. Čižmy dá Müllerovi. Medzitým si aj spomína na obdobie svojho desaťtýždňovového výcviku. Velil mu i jeho kamarátom desiatnik Himmelstoss. Vybral si ich a šikanoval ich preto, lebo cítil ich tichý odpor. No nezlomil ich.
*3 Došla náhrada. Medzery sa zapĺňajú. Prišli i straší, no i nováčikovia, o rok mladší ako Paul či Kropp. Katczinsky nováčikov privíta a dá im aj zvyšky včerajších výdatných porcií. K večeru si posadajú do kruhu a jedia Katov úlovok. Chlieb a koňacina. Nad ich hlavami sa odohráva letecký súboj. Rozprávajú sa o zmyselnosti vojny o kasárenských izbách a všetci spomínajú na výcvik u Himmelstossa. Obzvášť Tjaden má ne neho zlé spomienky, keďže jeho nočné pomočievanie riešil tak, že na poschodovú postel ho usadil i s ďaľším, ktorý sa pomočiava. Bolo to hrozné a Tjaden to riešil spaním na dlážke čím riskoval zápaľ pľúc. Zajtra majú odísť na ženíne práce. Himmelstoss je tu. Nápad zmlátiť ho bol teda logický. V tmavej ulice si ho počkali, dali mu na hlavu plachtu. Tjaden a ostatný, potom, čo ho od toho odtrhli, ho mlátil kordáčom po zadku, Westhus uprednostnil tvrdý úder a zopár faciek. Bleskove zmizli. Himmelstoss sa nič o páchateľoch nedozvedel, iba čo si odniesol plachtu na pamiatku.

V nasledujúce ráno boli všetci spokojný s včerajším činom a tak odchádzali pokojne. Niekto ich kvôli tomu i nazval hrdinná mládež.
*4 Museli ísť na opevňovacie práce. Spolu s nováčikmi sa teda blížili frontu. Bol tam neuveriteľný rachot, no od centra boli vzdialený. Natiahli ostnatý drôt a nečakali žiadne komplikácie. No bombardovaniu granátmi sa neubránili. Paul pomáhal jednému plavovlasému nováčikovi. (Od strachu si urobil do gatí!) Streli utíchli. Pohli sa smerom k autám. Keď prechádzali cez cintorín, kde už ležalo i Franzove telo, železný dážď ich opäť prekvapil. Schovávali sa ako mohli. Za drevenými truhlami, v dierach po granátoch a v teréne cintorína ospevujúc zem, ktorá o nich rozhoduje. Zrazu niekto zakričí: "plyn". Všetci si nasadili masky. Jeden nováčik je bez seba a tak mu musia pomáhať. Druhému zase privalí ruku a chce si masku strhnúť. Zabránia mu a sanitárne ruku ošetria. Nájdu i plavovlasého nováčika. Chodiť už asi nebude, koleno má celé ako kašu a ani ruka nevyzerá lepšie. Rozmýšľajú, či nezoberú revolver a skončia jeho trápenie, no už nie sú sami. Nováčikovia sa vynárajú zo svojich dier. Prinášajú nosidlá. Tento tak strašný nápor si neodniesol také veľké straty, ako by sa dalo čakať. Päť mŕtvych a osem zranených. Prichádzajú k vozom a začína pršať. Kat potrasie hlavou. "Takí mladí chlapci." Opakuje: "Takí mladí chlapci."
*5 Na druhý deň ož oddychjú v barakoch. Prevelili sem za nimi i Himmelstossa, vraj priveľa prehnal nováčikov, medzi ktorými sa nachádzal i syn predsedu vlády. Himmelstoss ide za štvoricou dvadsaťročných chlapcov, rozoberajúcich, čo po vojne. Osloví Tjadena. Strhne sa medzi nimi slovná roztržka. Takto rozčúlený Himmelstos ide do kancelárii nahlásiť tento prípad. Štvorica s Katom sa iba usmieva a vtipkuje o školských časoch. Tjaden zmizne. Himmelstoss docielil svoje, Tjaden sa musí zodpovedať. Na druhý krát sa dostaví na vojenský súd. Na svoju obranu použije príhodu o pomočievani sa, čo zaberie. Tjaden dostane tri dni a Kropp deň strednej basy za rebelovanie, Himmelstoss je pokarhaný za svoje správanie. Stredná basa je v chlieve a tak to je celkom v pohode. Paul s Katom idú ukradnúť a hneď i skonzumovať jednu hus, čo počuli gágať pri ceste na ženijné práce. Donesú aj uväzneným.
*6 Povráva sa o novej defenzíve. Všetci odchádzajú na front. Vpredu to vrie. Najprv sa musia zorientovať. Celé dni vysedávajú v bunkri a čakajú na útok. Iba v útoku môžu zobrať osud do ruky a nie čakať, kým ich privalí. Jedného z nováčikov pomätie. Vyjde von a v zápätí vidieť jeho telesné pozostatky ako dekoráciu bunkru.

Majú problémy so zásobovaním stravy. Musia sa uspokojjiť s troma chlebmi. Zrazu to začne. Útok, vpred. Z každého z nich sa vytratí tá ľudskosť a stanú sa automatmi. Zabíjajú a keby ešte boli ako ľudia, tak by to nevydržali. Sú stroje. V boji skoro nepoznajú kamaráta. Podarí sa im protivníkov útok odvrátiť. Dokonca prenasledujú nepriateľa. Stihnú zobrať i niečo z jeho zásob. Päť konzerv Corn beef, biely francúzsky chlieb a dve fľaše. Večerná pobožnosť sa mohla začať. Boje nepriateľa viaznu, nečakal taký odpor. Paul je na hliadke. Opäť ho blúdia myšlienky o zmyselnosti vojny, čo potom a čo zanechal. Dni sa míňajú. Zbierajú mŕtvych, krúžky z granátov a plachty z padáčikov svetlíc. Mali veľké straty. Posielajú im nováčikov. Je z nich viac roboty než osohu. Namajú žiadne skúsenosti. Poučujú ich ako otec syna. Sú chápavý, no keď dôjde do tuhého, padnú ako muchy.
Znova začne útok. Paul v jednom zákope vidí Himmelstossa. O chvíľu tam už nie je. Paul ide za ním. Je schúlený vo vnútri bunkra a simuluje zranenie. Paul naňho kričí. Nič, nepohne sa. Až keď ide okolo jeden plukovník a ten mu dá ten príkaz, poslúchne a dokonca ho s čatou i predbehne. Westhusa odvlečú s rozmliaždeným chrbtom; pri každom dýchnutí vidno cez ranu, ako mu dýchajú pľúca. S Paulom sa stihne ešte rozlúčiť a potom už: "Koniec, Paul," stená a od bolesti sa hryzie do ramena.
Späť do barakov; striedajú ich. V barakoch ich sčitujú. "Druhá kompánia ku mne!", káže dôstojník a potom tichšie dodáva: "Nikto viac, druhá kompánia?" Počítajú ich. Z pôvodných osemdesiatich ich to sem dotiahlo iba tridsaťdva! Tridsaťva chlapov!
*7 Stiahli ich do doplňovacieho útvaru. Potrebujú aspoň sto mužov. Stretajú i Himmelstossa. Po zážitku na fronte je oveľa pokojnejší a ponúka im mier. Tjaden je neistý, ale keď ho podpichne dobrým proviantom, tak sa obmäkčí. Nikto nehovorí o včerajších udalostiach. Keby tak robili, neprežili by dlho, zbláznili by sa - Kemmerich je mŕtvy, Haie Westhus umiera, Hans Kramer je na franforce, Martens nemá nohy, Meyer je mŕtvy, Marx, Beyer, Hammerling a ďalľích stodvadsať mužov tiež. Snažia sa na front nemyslieť. Kúpu sa v kanáli, keď zbadajú tri francúzske dievčatá. Ženy už nevydeli dlho. Ich lámavou francúzštinou sa s nimi dohovoria. Prinesú im niečo pod zub. Sú štyria, preto sa rozhodnú Tjadena opiť. Cez kanál musia preplávať nahý, stráže ich nemôžu zbadať. Kropp, Leer a Paul sa ich reči nerozumia, no pomáhajú si rukami. Takto ich navštívia asi dva razy.
Paul je odvolaný do kancelárie.

Dostal doveolenkový lístok, sedemnásť dní - štrnásť dní dovolenky, tri dni cesta. Ostatní mu závidia. Po dovolenke sa má hlásiť na kurz v tábore v trasovisku. Kat a Albert ho doprevadia na stanicu a ide domov. Z Francúzska priamo do domoviny na Bremer Strasse. Tu ho ako prvá privíta jeho sestra Erna. Matka nejde k nemu, nemôže musí ležať na posteli. Paul je celý dojatý. Na druhý deň po dojímavom privítaní sa ide prihlásiť na okresné veliteľstvo. Chodí po návšetvách a z rečí hostiteľov nie je nadšený. Je rád i nerád, keď sa ho na nič nepýtajú. Sám je zmätený a akoby ho jeho rodný kraj nevedel prijať. Na ďalší deň ide za Mittelstaedtom do kasárni. Je to jeho spolužiak, ktorý si urobil aspoň akú-takú kariéru. Povie mu novinku. Kantorek sa prihlásil ako domobranec a on ho má pod dohľadom. Akonáhle Paul vidí vifinteného Kantorka je mu do smiechu. Je tu i Boettcher, školník. Kantorek je ale hlavný cieľ. Mittelstaedt ho šikanuje celý čas. Paul, ho chce tiež no nejde to. Odíde. Má ešte jednu ťažkú úlohu. Musí Kemmerichovej matke povedať to, čo sa v liste napísať nedá. O okolnostiach a utrpeniach jeho smrti ju však oklame.
Priešiel predvečer odchodu. Paul je smutný, chorľavá matka celý čas pri ňom vysedáva. Keď sa akože prebudí strhne sa srdcervúci rozovor. Matka ide spať. Syn je všetkými týmito udalosťami dojatý a už sa necíti ani ako vojak. "Nikdy som namel chodiť na dovolenku."
*8 Paul je už v barakoch v trasovisku. Nikoho tu nezpoznáva. Z nikým neprichádza do bližšieho styku a ani nechce prísť. Svoju službu vykonáva mechanicky. Stráž má pri zajateckom tábore Rusov. Rusi sú úplne biedny; každý deň jeden z nich zomrie; všetko, čo mali, predali za jedlo. Nájde sa aj jeden nemecky hovoriaci Rus, ktorý hrá na husliach a tak si s ním Paul dá koncert, keďže tento hrá na klavíri.
V nedeľu, keď kvôli dovolenke nedostáva voľno ho dôjde navštíviť otec a staršia sestra. Spytuje sa na matku. Tá leží v Lujzinej nemocnici na trťoriednom lôžku. Sú si istý, je to rakovina. Na operáciu asi nebudú mať peniaze, no nádej tu je. Takto smutný sa rozlúčia a Paul sa chystá na cestu za kamarátmi na front.
*9 Vezie sa niekoľko dní. Kamarátov stále nemôže nájsť, dozvedá sa, že sa stali jednotkou, ktorú posielajú všade, kde to prihára; nič viac sa o inch nevie. Po niekoľkých dňoch a večeroch strávených ako indián sa k nim konečne dostáva. Našiel ich všetkych. Haie už samozrejme zomrel. Ponúka ich zemiakovými plackami a marmeládov od matky. Na druhý deň všetci debatujú o zmyselnosti a nezmyselnosti vojny, kto ju chcel a prečo sú tu. Povráva sa, že pôjdu do Ruska.

Celé dni nacvičujú parádny krok a fintia sa ako dievky. Pozdravia iba cisára. Vidia ho zblízka. A to už aj bolo. Žiadne Rusko. Idú späť na západný front. Paul sa z pocitu viny, keďže bol na dovolenke prihlási na prieskumnú hliadku. Spočiatku všetko išlo dobre, len pri ceste späť zabudol smer a prekvapil ho úder nepriateľa. Snažil sa predstierať, že je mŕtvy. Prišiel útok. V tom jeden vojak skočil k nemu do krátera. Plný rozhodnutia musel Paul ako prvý zasiahnuť. Keby ho počuli bolo by po ňom. Utŕžil mu tri ťažké rany na smrteľnú už nemal silu. Noc prešla. Útok taktiež, no paľba z guľometov nie. Celý čas bol pri svojej obeti. Vojak nebol mŕtvy, ale zomieral. Paulom lomcovalo svedomie a príliš nad tým rozmýšľal. Snažil sa ho zachrániť, no nebolo pomoci. O tretej popoludní zomrel. Stále sa nemohol čo i len vysunúť z krátera. Musel vyčkať noc. Mŕtvola ho sužovala. Prihováral sa k nej až si zistil jej meno. Gérard Duval, typograf, manželka a jedna dcéra. Pre očistenie svedomia a vlastnú záchranu nehybnému telu sľuboval, že sa o jeho rodinu postará. Prišla noc, opäť chcel žiť. Vybral sa k zákopom. Oproti mu išli Kat a Albert. Hľadali ho. Dobre sa to preňho skončilo. Vyrozprával všetko; uľavilo sa mu a opäť bol schopný života.
*10 Chytili dobrú službu. Všetci ôsmy strážia vysťahovanú dedinu, ktorú často ostreľujú. Našli si skvelý bunker, do ktorého si podovážali všetky periny a tie najmäkšie madrace. Mali ešte aj šťastie, zbadali dve mladé prasce. Na poli boli i zemiaky. Z proviantúry si zobrali, čo im sily stačili. Takto si všetko pripravovali. Prišli i hostia, dvaja rádiotelegrafisti; veľkoryso ich ponúkli. Uprostred vypekania ich prekvapila paľba, no nič. S prasiatkami, zemiakovými plackami a cigarami pod pazuchami zaliezli do bunkra a aspoň šesť hodín sa napchávali. V noci to už bolo horšie, mladé prasiatka nepriaznivo vplývali na črevá. Vrchol dosiahli nad ránom, keď všetci jedenásti so spustenými nohavicami vysedávali pri slabej paľbe. Takto to šlo asi dvadsaťdva dní. Prišli po nich dve nákladné autá. Každý si zobral to svoje vreco proviantu, Paul a Albert dokonca i madrac a kreslá, chceli ich prenajímať za cigarety. O niekoľko dní mali ísť vyprázdniť istú obec. Nečakali, že Francúzi budú strieľať po vlastných až granát rozbil posledný voj. Všetci na zem. Alberta to trafilo tesne nad kolenom. Paula do ruky a nohy. Sú nechránený. Utekajú a čudujú sa, že to dokážu. Odvážajú ich do jatky. Albert tvrdí, že ak mu nohu amputujú, tak to ukončí. Operujú ich obidvoch. Spomínajú, čo všetko zanechali. Pôjdu domov.

Vo vlaku si vybavia spoločné lôžka. Albert dostane horúčku. Musí ísť na ošetrovňu, Paul si vybaví, aby bol s ním.
Ležia v katolíckej nemocnici. Nemôžu spať a keď zaspia, mníšky sa modlia a nechali otvorené dvere. Nikto nevládze ich zatvoriť. Paul hodí fľašu. Na ďalší deň sa spytuje lakár, kto to bol. Prihlási sa Josef Hamacher, môže si to dovoliť, lebo to má v papieroch (ľahko rozrušiteľný). Leží s nimi i Franz Wachter, no hneď, čo sa s ním spoznajú i zomiera. Albertovi je zle. Amputujú mu celú nohu. Odvtedy je oveľa vážnejší. Najstarší na izbe je Lewandowski. Je rozrušený, má ho prísť navštíviť žena. Nevidel ju dva roky. S ostatnými na izbe sa dohodne, že keď ho má navštíviť, že by to malo byť už niečo viac. Aj Tak sa stane. Marja, jeho žena, jeho dieťa a on sa opäť cítia ako rodinka.
Paul chodí do Zanderovho oddelenia na rehabilitáciu. Albertov kyptík sa dobre hojí. Čochvíľu dostane protézu. Paul dostáva dovolenku na zotavenie. Matka ho nechce pustiť preč. Je hrozne slabá. všetko je ešte horšie ako naposledy. Potom ho vyžiadajeho regiment a ide znova do poľa. "Rozlúčka s priateľom Albertom Kroppom je ťažká. Ale na vojen si na to človek časom zvykne."
*11 Týždne už neráta, odkedy sa vrátil. Bola zima. Opäť sa zamýšľa nad vojnou, ako zmazáva hranice medzi intelektuálom a zvieraťom, ako ich núti do kamarátstva, do tvrdého povrchného života.
Jeho kamaráti sa pomali ale iste míňajú. Detering, sedliak, ktorý keď videl práve rozkvitnutú čerešňu, dostal z toho takú šialenú túžbu dezertovať, že ho nik nezastavil. No chytili a odsúdili ho. Viac sa o ňom nepočulo. Podobné nahromadenie zúfalstva mal aj Berger, najvyšší a najsilnejší muž kompánie. Keď očul, že niekde je zranený pes, chcel ho ísť zachrániť alebo aspoň vykúpiť z bolestí. Skončilo sa to s ranou v panve a ešte aj jeden z chlapov, čo ho niesol, dostal guľku do lýtka. Müller je mŕtvy; z najbližšej vzdialenosti ho trafila svetlica do brucha. Paul po ňom dostal čižmy, ak on zomrie dostane ich Tjaden.
Všetci vidia už beznádejnosť vojny. Každý vie, že proti tankom, plynu a granátom už nič nezmôžu. Na jedného nemeckého letca spriadajú piati anglický a americký, na jedeného vychudnutého nemeckého vojačika piati silný Francúzi. Z delami a proviantom to tiež nie je lepšie. A kamaráti ďalej padajú.
Padol i Bertinck. Keď boli v jame a blížili sa dvaja s plameňometom a jedenostaj nemohli ustúpiť, vytrčil sa. Trafili ho do hrude. Priestrel. No stihol namieriť a trafiť toho, čo niesol náplň. Obaja nepriatelia zhoreli.

Berincka potom dorazila črepina. Odtrhla mu bradu. Tá istá črepina roztrhla Leerovi bok.
Leto 1918. Všetko je ešte beznádejnejšie, v kompánii je ich čoraz menej. A čo horšie i posledná opora Paula skončí svoje bytie. Kat to dostal pri nesení jedla do holennej kosti. Je celá rozmliaždená. Paul ho nese k sanitárom. Je to strastiplná cesta, nechce sa s ním lúčiť. Po vojne sa chce s ním ešte stretnúť. Nesie ho na chrbte cez železný dážď. Keď dorazil k sanitárom a už bol so silami na konci, bolo všetko márne. Kata pri poslednej etape trafila malá črepina do záhlavie. Domobranec Stanislaus Katczinsky zomrel. "Potom už nič neviem," Paul povedal.
*12 Je jeseň; zo starého mužstva už mnohí chýbajú. Hovorí sa o mieri.
"Som veľmi spokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nič nemôžu zobrať. Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal, neviem. Ale pokiaľ je tu, bude si hľadať svoju cestu, nech si to moje Ja želá alebo nie.
Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila na vetu: Na západe nič nového...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to skončilo."


*Názor na dielo: Tento román podáva nielen citovú situáciu mladej dvadsaťročnej generácie na fronte, ale aj za ním. Myslenie mladých ľudí, čo potom. Zmysel života im bol ukradnutý, boli vtrhnutý do reality a ponorený v bezmyselnosti vlastného činenia.
Je i príkladom na to ako sa v povojnovom nemecku mohol opäť rodiť nacionalizmus a to zo zúfalých vojakov, ktorý prežili granáty. Adolf Hitler.