Stal sa z neho opäť najlepší priateľ, brat, Petra; chodili často i na prechádzky. Hovorili o knihách, skúsenostiach, o všetkom okrem toho, čo si myslia. Peter už s istotou vedel, že o Lucii vie. Vždy sa tejto téme vyhýbali. Prišiel čas odchodu Filipa. O skorom nástupe Petrovho ročníka sa ani nezmienil, vyhýbal sa nepríjemostiam. Peter, trocha namrzený, zdôrazňoval, že ak tam bude, nebude zabíjať. Filip mu na to neodpovedal slova, len sa smutne usmial, vediac, čo neúprosná stádna sila vie urobiť zo slabých duší a ich vôle.
Peter a Lucia ešte stále nechceli nič vedieť o tom, čo sa deje vôkol nich. Raz, keď po bombardovacom poplachu išli domov a mysleli si, že už bomby padať nebudú, ich jedna takáto explózia prekvapila. Pritisli sa k sebe tak, akoby na sebe nemali žiadne šaty. Tu prišla Petrova otázka: "Kedy budem tvojím," (keďže kedy budeš mojou sa neodvážil vysloviť). Lucia to nechcela súriť. Počkajú do Veľkej noci, do Vzkriesenia, Veľkého piatku. Dnes večer bolo teda ich zasnúbenie, poznamenal Peter mlčky. Nemci v tomto období už začali svoju veľkú dvestokilometrovú ofenzívu. V jedno popoludnie sa vybrali na prechádzku do chavillských lesov. Pokojne si ľahli do suchého lístia a premýšľali a civeli do doliny bez slova. V tom sa Lucia zo sna vytrhla. Bola celá zmätená. Niečo ju od rána trápilo; jej matka mala potýčku s milencom pred ňou a dozvedela sa, že je tehotná. To znamenalo i pre ňu hanbu. S týmto sa Petrovi nezverila. Zvyšok dňa šantili ako deti.
*3 Päť priateľov-rovestníkov zišlo sa u jedného z nich. Bol tam Jacques Sée, Antoine Naudé, Bernard Saisseta, Claude Puget a Peter. Všetci sa rozprávali o vojne, vyjadrovali svoj názor na ňu a jednostaj ho chceli presadiť. Peter sa držal z tejto diskusii bokom. Saisset si to všimol. Bol zvyknutý, že v ňom nachádzal ozvenu, no teraz nič. Na otázku či ich počúva odpovedal záporne. Vyvolalo to mierne pohoršenie. Iba Puget pochopil, čo sa v ňom deje. "Pozor na krídla," riekol, "to je svadobný let. Ten trvá iba hodinu."
Peter chodil už za Luciou domov; sedávali pri neprebudenej záhradke. Snívali s otvorenými očami. Predstavovali si svoj spoločný domov. Svoj nábytok ukladali presne, na všetky drobnôstky dbali. Vedeli, že to je sen. Peter z vrodenej pesimistickosti, Lucia z jasnozrivostivej lásky. Premýšľali, či sa v minulom živote už nestretli. Dospeli k záveru, že sa vôbec nikdy neodlúčili, iba len spali, mali zatvorené oči. Poznajú svoj koniec, milé by im bolo umrieť v objatí.