Takto to chodí deň čo deň. Raz príde na návštevu Jano-bratranec Ťapákovcov. Sadne si k Anči a pozerá sa ako šije čepce. Anča tú prácu nenávidí, ľutuje, že ona musí chodiť vždy v čiernom a iné ženy sa parádia. A teraz musí šiť čepiec práve pre tú ženu ktorú najviac zo všetkých nenávidí-pre Janovu ženu. Iľa príde večer za Paľom do stajne (tu spáva), a dá mu ultimátum: buď postavia nový dom, alebo od neho odíde. Paľo neodpovedá ani na tretí raz a tak sa Iľa rozhodne, že odíde. Odchádza do služby pani rechtorke, plánuje, že bude mať veľa voľného času na čítanie a besedovanie ako keď tam bola na návšteve. Paľo odchádza na leto za robotou. Iľa ho každý deň vyzerá,kedy už príde, ale nechodí. Myslí si, že akonáhle sa vráti príde pre ňu a bude po jej vôli. Keď Paľo konečne príde do dediny, snaží sa ho upútať hlasným smiechom , aby vedel, že niečo nieje v poriadku. On však nereaguje-veď je Ťapák. Každý večer si Iľa hovorí, že dnes už určite Paľo po ňu príde, ale stále nechodí. Až jeden večer príde-musel ho k tomu takmer donútiť Jano-pre ňu. Ona je šťastná, ale navonok sa tvári, že ho nechce. On sa otočí a odchádza akoby sa nič dôležité nestalo. Iľu to škrie, chcela už odísť so služby preč, nieje to také ako si to predstavovala. Východisko sa jej ponúka v upozornení notára, že v dedine môže vykonávať iba jednu funkciu. Je aj „babicou“ a tak sa musí rozhodnúť. Vyberá si odchod zo služby, je rada, ale tvári sa, že je to nutnosť. Všetky veci si odniesla do rodičovského domu. Asi o týždeň sa tam presťahoval aj Paľo-oddelil sa od bratov. Onedlho je postavený nový dom pre Iľu a Paľa. Sú šťastní a spokojná je aj celá rodina Ťapákovcov. Dusia sa v jednej izbe, všetko im je jedno, žijú tak jako predtým a smejú sa z Iľinho domu. Iba mrzáčka je nespokojná. Mysliac na Jana Fuzákovie, preklína svoje narodenie a život…

Štýl písania autorky: V jej poviedkach hlavne zobrazuje lásku, ako vypočítavosť, alebo neúprimnosť. V niektorých pasážach sa pokúša čitatľov pobaviť.
Jazyk: dielo je písané nárečovým jazykom.