Aj jeho neskoršie, de facto pozitívne, skutky sa udiali v záchvate jeho zlosti na Okolického, ktorého vinil zo všetkého, čo mu ľudia kedy spôsobili a najmä z toho, že ho, po prezradení Hlavaja, začali nazývať špiónom a Judášom. „Kúrňava však vedel mlčať a mlčal dlho. Bol by mlčal ešte dlhšie a bol by si dal to mlčanie zaplatiť, keby nie žlč“81 „Zdržal sa však, a všetok jeho hnev obrátil sa proti Okolickému, ktorého mimovoľne pokladal za pôvodcu tých urážok“/+ Napriek tomu, že sa v ňom trochu ozýva svedomie, nápravu nezjedná kvôli morálnemu očisteniu, ale kvôli aktu pomsty. Vorčiak – ráztocký richtár. Prechováva k vrchnosti úctu, kontakt s ňou mu pomáha dvíhať vlastné sebavedomie, vo vlastných očiach naberá na dôležitosti. Zároveň sa Okolického bojí, ale takisto mu na krk šliapu aj dedinčania, takže je nútený „hrať na obe strany“. Jeho názory sa prikláňajú tam, kde je to preňho výhodnejšie, preto sa do ráztockej vzbury spontánne nezapája a rozhodne sa pomôcť notárovi Okolickému. Ráztoky – Pojem Ráztoky používa Urban, celkom zrejme, na označenie konania, myslenia a pocitov obyvateľov tejto dediny i ľudu ako celku. Vzhľadom na to, že Ráztoky „ležali pánubohu za chrbtom“/82 vojna sa ich počas prvých troch rokov dotýkala veľmi nepriamo. „Na počiatku Ráztočania nechápali ani čo sa to vlastne stalo“/83 Návrat Ondreja Koreňa demonštruje silu vojny Ráztočanom na ich vlastné oči, a budí v nich prvé prejavy nevôle. Tie sa pri rôznych príležitostiach, ako Ilčíčkin výstup u notára či „vzbura“ v Krámarovom dvore, zostrujú „V Ráztokách sa dozvedeli hneď, čo sa u notára stalo. .. Dobre urobila. Tak treba!“ pošepkávali si ľudia a oči, ktoré už v beznádejnosti hasli, zapaľovali sa znova predtuchou veľkých krásnych dní, keď budú bestrestne azda zdvihnúť ruky a odplácať krivdy.“/84 „Chovanie sa Kramára ich náramne povzbudzovalo. Videli v ňom svoju ubitú smelosť...“/85 ale zostáva len pri slovách. Po týchto incidentoch totiž nasleduje všeobecný strach z následkov. „Poniektorí už ľutovali, že sa na tom všetkom zúčastnili, ba našli sa aj takí, ktorí nielen richtára, ale aj Kúrňavu boli odprosiť“/86 Podobný scenár sa opakuje aj pri iných prejavoch nespokojnosti, ako napríklad „vrátenie“ syna Evy Hlavajovej Okolickému. „ „Žandári idú!“ .. Ako jastrab keď uderí medzi sliepky: rozbehli sa na všetky strany a o chvíľu bolo vidieť len čierne, ustrašené, nadhadzujúce sa hromádky strachu“/87 Svoju silu si ľudia začínajú uvedomovať až oveľa neskôr, vlastne až po návrate vojakov a povzbudení správami o okolitých nepokojoch. Náhly výbuch zlosti však v Ráztokách ústi do násilnej, živelnej a davovej vzbury, v ktorej zdravý rozum ustupuje davovej psychóze.