Každý z nich sa so svojím postavením ľahšie zmieril, pretože veril v posmrtnú kompenzáciu. Zároveň sa za náboženské pohnútky dali ukryť takmer akékoľvek počiny panovníka či šľachty, stačilo ich označiť prepotrebným „Je to božia vôľa“. Tieto príčiny viedli aj ku vzniku známeho stredovekého „Ora et labora“. Obe činnosti boli pre vrchnosť potrebné. Práca pre vytváranie hodnôt nevyhnutných pre chod štátu a vlastný komfort, modlitby pre ich motivačný charakter a náboženstvo ako také z propagandistického hľadiska. Samotné náboženské princípy a hodnoty boli odsúvané až na druhú koľaj. V prostredí modernej Európy 19. a začiatku 20. storočia už, samozrejme, takýto prístup nebol bezvýhradne možný, či už kvôli čoraz väčším vedeckým úspechom a objavom, alebo rastúcemu stupňu všeobecnej vzdelanosti. Cirkev však ešte stále mala na obyčajných ľudí veľmi veľký vplyv, preto sa politické otázky stávali častým predmetom kázní miestnych duchovných. Kostoly sa na propagandistické centrá menili hlavne počas vojny, kedy je potreba udržania všeobecnej spokojnosti, alebo aspoň všeobecného pokoja a poslušnosti najväčšia. V živom biči túto úlohu zastáva kaplán Létay, ktorý sa svojimi kázňami snaží „vychovávať ľudí“ a prinútiť ich k poslušnosti. Jeho reči o vlasti a Bohom požehnanej vojne sú v ľuďoch zakorenené, takže spočiatku nie sú schopní čokoľvek proti nej namietať. Ešte aj osobnosti ako Ilčíčka sa najprv snažia ospravedlniť vojnu a konanie vrchnosti náboženskou cestou. Vo vzťahu k náboženstvu je proti Létayovi postavený dekan Mrva, ktorý vidí v náboženstve len nástroj duchovnej obrody a pomoci, nie udržania politickej moci. Zodpovednosť za vlastný osud
Väčšina ľudí v Uhorsku na začiatku dvadsiateho storočia, sa na svet, pozerala fatalisticky. Spoliehali sa na vyššie sily, ktoré ich mali doviesť k pozitívnemu životu, verili, že človek má svoj život predurčený. Tak ako vraví, aj keď iba žartom, Štefan Ilčík: „Čo komu súdenô, to ho ver neminie“/93 Vorčiakov samozrejmý súhlas však dáva dôkaz o tom, že tento názor bol všeobecne rozšírený. Dokonca aj Adam Hlavaj, ktorý celé svoje vystupovanie v deji zasvätil rúcaniu tejto dogmy, zmýšľa pred svojím odchodom na front rovnako. Dôvodom jeho zmeny je vojna. „Freudovsky“ vzaté, vojna v ľuďoch potláča ich superego, teda morálne a duchovné hodnoty a pravidlá, a dominovať začína id alias živočíšna, pudová stránka, v tomto prípade hlavne pud sebazáchovy. Vo vojne je teda nemožné pasívne sa spoliehať na boží či akýkoľvek iný zásah, pretože práve to by mohlo znamenať smrť a to spomínaný pud nedovolí.