Ľudia však sú schopní prežiť aj bez zásahu vyšších mocí, preto začínajú zisťovať, ako veľmi dokážu zmeniť svoj osud sami. A keď dokážu prežiť zoči-voči guľkám, prichádzajú na to, že prežiť môžu aj zoči-voči autorite, ktorá ich zneužíva. Tieto dôvody ich k vedú k odkloneniu sa od fatalistickej životnej filozofie a s pasivity sa presúvajú do polohy aktívneho usmerňovania svojho života. Väčšina z nich zisťuje to čo Hlavaj, a to že: „život je ako ohnivý kôň: ak si ho nechytil za hrivu, nevyšvihol sa naň a nestisol ho kolenami, utiekol naprázdno.“/95




Násilná vzbura ako dôsledok dlhodobo potláčanej nespokojnosti
Revolúcie sú v historickom vývoji ľudstva pomerne bežným javom. Na rozdiel od evolúcie, ktorá je dlhodobým a postupným procesom, revolúcia prináša náhle a radikálne zmeny. Rozdiel je aj v okolnostiach, ktoré k nim vedú. Evolúcia je postupné prispôsobovanie sa, priebežne sa teda menia a prispôsobujú detaily, ktoré sú pokladané za archaické či nežiadúce, v prospech celku. V prípade revolúcie sú najprv tieto detaily prehliadané, či násilne udržiavané. Až keď množstvo detailov, ktoré je potrebné zmeniť, dosiahne neúnosnú mieru, začína sa volať po zmene, vtedy je už však zväčša potrebné vymeniť celok, pretože ten sa skladá práve z drobností a čas potrebný na ich postupnú zmenu by znamenal ďalšie zotrvávanie v zastaranom a nevyhovujúcom. Z psychologického hľadiska, je samozrejmé, že človek, ktorý svoj hnev ventiluje postupne, ho nepotrebuje prejavovať až v takých rozmeroch ako ten, ktorý ho v sebe tlmí, prípadne je nútený tlmiť. Človek nie je schopný v podvedomí čokoľvek zabudnúť preto sa jednotlivé negatívne emócie kumulujú a pomyselný pohár raz musí pretiecť, teda aj tento človek svoj nahromadený hnev niekde prejaví. Tieto prejavy sú však väčšinou neporovnateľne intenzívnejšie.
Oba tieto dôvody je možné použiť ako vysvetlenie udalostí z Ráztok 28.10.1918. Ráztočania boli nútení štyri roky trpieť svojvôľu Uhorska prostredníctvom notára Okolického. Vojna ich pripravila o členov rodiny, bola proti ich zmýšľaniu, netýkala sa ich, ale napriek tomu trpeli. Boli k tomu nútení. Už na začiatku sú akékoľvek prejavy nespokojnosti trestané. „Kramára zatvorili lebo vraj povedal čosi na kráľa“/96 a štátna moc si so zhoršujúcou sa situáciou dávala čoraz väčší pozor. Ľudia preto nemali inú možnosť, ako navonok súhlasiť. Vnútorný odpor však nevyhnutne rástol, pretože vojna im do životov zasahovala čoraz viac, či už epidémiami, nedostatkom potravín, alebo rastúcim počtom obetí.