„Ľud, pravda, verejne mlčal, lebo musel, ale päste čo deň, čo mesiac, to zlovestnejšie zatínali pod kopami krívd, valiacich sa zo všetkých strán“/97 Je možné predpokladať, že situácia by sa nebola vyvíjala tak krvavo, pokiaľ by k zmene došlo na začiatku vojny, čím dlhšie však bol v ľuďoch hnev tlmený, tým viac narastal a vyústil do takých tragických udalostí. Napríklad, pokiaľ by sa bol Štefan Ilčík vrátil z vojny domov, prípadne vôbec na ňu nešiel, v Ilčíčke by bola opäť zvíťazila starostlivá matka, takto jej však zostáva len nenávisť. Druhý dôvod je zas možné vzťahovať na čin Štefana Ilčíka, u ktorého zabíjanie nebola prirodzená a daná povahová črta. Donútili ho k tomu okolnosti a hnev na čatára Rónu, ktorý nemohol k svojmu nadriadenému prejavovať, toho mal len slepo poslúchať. Ilčík považuje svoj čin za úplne prirodzený, je to však jeho vojnou a krutosťou otupeným vnímaním. Štefan Ilčík, ktorý by bol zostal v Ráztokách, a ani ten, ktorý práve prišiel na vojnu, by nebol niečoho takého schopný. Dospievanie a strata ilúzií
Ako dieťa má každý človek skreslenú, ideálnu predstavu o bezstarostnom svete, ktorý ale zďaleka nie je dokonalý a preto časom o svoje ilúzie nevyhnutne prichádza. Počas vojny je však tento proces dramatickejší. V Živom biči sú dve dospievajúce postavy, ktoré sa musia vyrovnať s veľmi krutou realitou okolitého sveta – Štefan Ilčík a Krista Dominová. Pokým u Ilčíka ide o sklamanie v abstraktnej a globálnej rovine, ideály a zásady, ktoré má vštepené sa bijú s okolitou skutočnosťou, u Kristy sa sklamanie týka jej samotnej a jej nesplnených túžob. Z detského sveta sú hodení do sveta dospelých, v oboch však tento prechod zanechá hlboké rany, ktoré poznačia ich ďalšie konanie. Ilčík zabije a Krista nemyslí na nič iné, len na pomstu. Stratu ilúzií však neprežívajú len Krista a Ilčík, ale i celé Ráztoky, u ktorých sa snúbia obe príčiny – od malička sú im vštepované náboženské ideály, ktoré sú však počas vojny zbytočné a vyžaduje sa od nich pravý opak. Zároveň im nie je dopriate ani splnenie základných životných potrieb, nieto ešte nejakých vyšších túžob. Konzervativizmus uhorskej vyššej spoločnosti
Jedným z dôsledkov revolučných „meruôsmych rokov“ bolo aj v Uhorsku zrušenie poddanstva. Poddaní teda už neboli majetkom či bezvýhradným sluhom svojich pánov, spoločnosť nadobudla občiansky charakter. Samozrejme že v porovnaní so šľachtou nemali nový občania až také bohaté práva, predsa len to bol krôčik k ich zrovnoprávneniu. Uhorskej šľachte sa prirodzene toto rozhodnutie nepozdávalo, pretože stratila jeden z významných dôkazov svojej moci. Občianstvo bývalých poddaných však aj tak väčšinou zostávalo v rovine právnej a do tej reálnej sa dostalo len málo. Šľachta sa stále cíti byť pánom nad ich osudmi.