V románe to dokumentuje prístup a názory kaplána Létaya, ktorý odmieta čo i len pomyslieť na to, že by aj sedliaci mohli nejaké práva vôbec mať, ale aj notár Okolický, ktorý je v svojom úradnom postavení nedotknuteľný a nemusí sa zodpovedať za svoj čin, a navyše, vyžaduje slepé plnenie zákona od sedliakov. Či už pri verbovaní a „rekvírovaní“, alebo pri chytaní Adama Hlavaja. Falošná morálka a pokrytectvo
Postavy Živého biča bytostne zasahuje prekrúcanie morálnych zásad a pravidiel, ktoré sa deje v mene legalizovania vojny. Štefan Ilčík si už pri svojom verbovaní vo Vranove všíma, že to, čomu veril dovtedy sa nemôže stotožňovať s tým, čo mu predkladajú ako pravdu teraz. Hriech a jeho závažnosť sú zrazu relativizované. Zabíjanie je ospravedlniteľné v mene „boja za vlasť“, naopak odmietanie takéhoto konania a útek z frontu je vydávaný takmer za hriech najväčší. Ani jeho skúsenosti s Rónom mu na optimizme nepridávajú. On ich mohol trápiť koľko chcel a oni to znášať museli. Keď sa jeho praktikám snažil zabrániť stal sa z neho zločinec, ktorého sa spoločnosť musí zbaviť. Keby však nebol Štefanom Ilčíkom, ale niekým iným a dôležitým, aj na tento jeho skutok by sa ľudia pozerali inak. „Mal sa narodiť Hindenburgom. Toho rána neboli by ho viedli k rozvalenej stene, ale k bohatému stolu, toho rána nebol by býval vrahom, postrachom živých, ale veľkým generálom, vzorom smrteľníkov. Lebo nie je pravda ako pravda.“/98
Štefan však nie je jediný, komu táto skutočnosť prekáža. Pasovať sa s ňou musí aj Adam, ktorý ju takisto neprijíma a svojím konaním núti k precitnutiu aj celú dedinu. „Hriech? ..A či tisíce ľudí zabíjať nie je hriech, či tu slobodno zbíjať a kradnúť? .. To sa môže? Nie, to nie je hriech. Hriech je, keď vy chcete žiť, keď nechcete krv, keď chcete, aby vám bolo dobre.“/99
Falošná morálka, aj keď trochu iného druhu, sa prejavuje aj vo vzťahu dediny k Eve Hlavajovej, obeti. Reči o morálnych zásadách berú do úst najviac tí, ktorí ich sami porušujú a najmorálnejším správaním sa k nej je jej úplná ignorácia a neochota pomôcť či ohováranie. Pokrytecky sa snažia dokázať si, že oni na jej úroveň neklesli a ani neklesnú, v skutočnosti sú však oveľa hlbšie. Bezmocnosť jednotlivca a sila davu
Už názov prvej časti knihy, Stratené ruky, symbolizuje bezmocnosť, neschopnosť zvrátiť osud. Ráztočania sú postupne konfrontovaní so stupňujúcimi sa neprávosťami a svojvôľou pánov, nie sú však schopní zmeniť status quo. Ich prejavy nevôle sa totiž takmer výlučne obmedzujú na večerné sťažovanie sa po domoch. A aj keď sa nájdu jednotlivci, ktorí svoju nespokojnosť prejavia verejne, ako napríklad Kramár, či Ilčíčka, narážajú na presilu vrchnosti. Až po príchode Adama Hlavaja je dedina vyburcovaná natoľko, že je schopná prejaviť odpor organizovanejšou formou.