Dokonca neguje teleologickú predstavu o svete, ktorý podľa neho takisto nedisponuje žiadnym „vyšším cieľom“, je jednoducho súhrou náhod a procesov, ktoré fungujú bez ohľadu na jedincovu fyzickú, alebo duševnú prítomnosť či neprítomnosť. Zaujímavé je, že takéto myšlienky vychádzajú z úst kňaza. Aj keď by sa za týmito jeho slovami mohol skrývať fatalizmus a úplná odovzdanosť Bohu, slová „Všetko na svete určuje i rieši sa samo“ popierajú jeho vieru v prítomnosť vyššej bytosti.
Strata viery v zmysel vlastnej existencie postihuje aj Okolického, ktorý sa s ňou snaží vyrovnať alkoholizmom, nedarí sa mu to a toto zistenie, spolu so strachom z Adama, ho zlomia. Ilčíčka sa po Štefanovej smrti snaží nájsť zmysel svojho života v brojení proti pánom, nakoniec však zisťuje, že pre ňu ním môže byť jedine Štefan. Začne akútne pociťovať to, že ho stratila, čo ju privedie k pomäteniu. Do krajnosti je tento pocit dovedený u „pánčaťa“ a matky, ktorá svojmu dieťaťu dáva v zúfalstve vypiť vápno, ktorí siahajú k najkrajnešiemu riešeniu svojich problémov – samovražde. Štýl a kompozícia

Živý bič je unanimistickým (lat. una anima – jedna duša) románom, teda má kolektívneho hrdinu. Tým sú Ráztočania ako celok a prostrednícvom nich aj celý ľud. Jednotlivci, ktorý do deja výraznejšie zasahujú, ako napríklad Ilčíčka či Adam Hlavaj. sú len prirodzenou súčasťou celku, sú ním ovplyvňovaní a oni zas formujú a usmerňujú jeho konanie.
Najvýraznejšou formálnou črtou Živého biča je monumentalizácia. Tú Urban používa napríklad pri opise príchodu Ondreja Koreňa. „Ale vtedy, asi po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej rovnošate, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi a ako išiel, vietor dobehnuvší časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila sa na brade, súc silne zarudlá tou farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany vzniknuvšej pod úderom biča: tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvláštny, slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.“/102
Ondrejova monumentálnosť je dosiahnutá pomocou kontrastov. Ako jediný z Ráztočanov zažil vojnu na vlastnej koži, nemôže však o nej rozprávať, je totiž nemý. Optimisticky pôsobiaci „svieži a ihravý“ vetrík odhaľuje tragickú skutočnosť Ondrejovej odseknutej ruky. Naviac je ako mŕtva vec živou skutočnosťou, naproti tomu ruka, kedysi súčasť živého tela, je odseknutá.