Ondrejova tvár, tvár nemého, je veľavravná, zvláštne napätá, akoby chcela o niečom vypovedať. Vrcholom metafory je jej prirovnanie k pamätnej tabuli a teda tvár je pomníkom a mementom. Monumentalizujúci je aj opis Evy Hlavajovej pri jej návšteve u Okolického. „Nie to už nebola plachá Evička s očami srny a telom pokorným ako páperia. Dnes sa jej oči nezakolísali. Keď vošla dnu pod nežnou kožou mladej ženy sa hýbali akési dosiaľ nebadané oceľové svaly, ktoré jej krok robili rozhodným a tvári dávali pevný odhodlaný výzor.“/103 Tu sa „...telo ako páperie“ dostáva do protikladu s „oceľovými svalmi“ , teda monumentalizácia je opäť dosiahnutá kontrastne. Hlavajová a Koreň však nie sú jedinými monumentalizovanými postavami, je ňou aj Ilčíčka, ktorá svojím zjavom i osudom pripomína hrdinku antickej drámy. Takisto ako ony, aj Ilčíčka sa snaží vyhnúť osudu a odvrátiť hrozbu v podobe ohrozenia syna. Nevedomky však svojím konaním osudu nielen, že neuniká, ale privoláva ho na seba, sama sa postará o jeho naplnenie. Kontrasty Urban používa aj v úvode, kde po gradácii „Na začiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa vlastne stalo.“/104 „A nechápali Ráztočania ani neskoršie...“/105 a „Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vôbec...“/106 0 a následnom texte, ktorý naznačuje, že Ráztočanov asi o hrôzach vojny nič nepresvedčí, nasleduje opis navracajúceho sa Ondreja Koreňa. Je to práve jeho stretnutie s Ilčíčkou a vlastne aj samotný jeho príchod, ktorý definitívne vzbudí Ráztocký odpor k vojne. Urban teda najprv tvrdošijne popiera fakt, že by k niečomu takému mohlo dôjsť, aby následný opak nabral na účinnosti a dôležitosti. Rozprávač sa, na rozdiel od Hronského Jozefa Maka, postavám neprihovára. Je treťou osobou, ktorá však jednotlivé udalosti a emocionálne a myšlienkové pochody len nekomentuje a nekonštatuje, ale dáva si záležať na ich zvýrazňovaní a vytvorení podobného pocitu u čitateľa. Stráca sa teda jeho nezávislosť a objektivita, ktorá ustupuje potrebe expresívnejšieho vyjadrenia a opisu skutočnosti.

Ďalšou významnou črtou Urbanovho štýlu v Živom biči sú metaforické pomenovania. Zvyčajne sú použité na úvod epizódy, scény či kapitoly, aby predznamenali ďalšie smerovanie deja a dostatočne výstižne zachytili vnútro postáv. „Notár Okolický, pravda, navonok zvíťazil. Ale bolo to víťazstvo netvora, ktorý šklbal i hrýzol zároveň, pral sa v posledných kŕčoch škrteného; podarilo sa mu tými nespútanými pohybmi vykopať okolo seba miesto.