Hlavaj sa obával, ak dôjdu do Vranova, aby sa nevrátili s dajakou výpravou udržiavateľov poriadku, ktorý pod tým kepienkom urobili by z opitých Ráztok jatku na ľudské mäso“/14 „Adam Hlavaj videl hneď zrána, že v Ráztokách bez krvi sa neobíde. Bol nepriateľom vylievania tej krásnej, rudej miazgy života nadarmo ale ani pri najlepšej vôli nebol by predišiel tomu, čo sa stalo.“/15 A práve táto veta je to čo Adama Hlavaja asi najlepšie charakterizuje. Vypovedá o jeho láske k životu. Je síce revolucionárom, jeho pohnútkami sa však nestávajú vysoké ciele a ideály ale jednoduchá túžba žiť. „Ich pravda nebola pravdou do kníh natrepanou, zriadenou v ostré hrany viet a označená hrdým menom zákon. Ich pravda bola v nich, s nimi zomierala, prenikala zemou, aby znova zahorela v deťoch, v tom smelom, veľkom „ešte sme tu“ zavolaní žijúcich“/16
Zaujímavosťou je, že na rozdiel od ostatných postáv, ktoré Urban tvoril podľa prototypov z reálneho sveta, jediný Adam Hlavaj nemal svoju skutočnú predlohu. Ilčíčka – „Ale Ilčíčka nepatrila medzi ženy, ktoré, keď sú dotknuté a ranené utiahnu sa do kúta, aby tam zavýjali a slzami hojili svoje rany“/17 Tento opis Ilčíčky sa nachádza v úvode knihy a platí takmer až do jej úplného záveru. Jej sila pramení hlavne z faktu, že ovdovela, musí sa teda o gazdovstvo i živobytie starať sama. Táto skutočnosť ju zároveň veľmi zbližuje s jej jediným synom Štefanom „Stali sa jeden druhému nepostrádateľnými“/18 „ „Môj Števko“ začínala a končila Ilčíčka svoje reči“/19 Ani tento cit jej však neuberá na tvrdosti, sile a odhodlaní. „Ilčíčka, hoci nežná matka, v živote bola pravým dieťaťom svojej zeme: tvrdá a nepoddajná“/20
Táto jej povahová črta začína, samozrejme, počas vojny dominovať. Vojna ju robí vo vzťahu k ostatným ešte tvrdšou. „Videla už toľko plaču, toľko až do odpornosti rozmočených ľudských tvárí, že už nevedela ľutovať nikoho.“/21 Je to jej spôsob ako sa vyrovnať s tvrdou vojnovou realitou. Keďže nie je schopná „utiahnuť sa do kúta“, rastie v nej hnev. Ten ale nie je nasmerovaný výlučne proti vrchnosti a vojne, ale aj proti tým, ktorý sú ochotní všetky príkoria mlčky znášať vo viere v lepšie časy, ktoré prídu samé. „Biť, štvať ich chcela, aby konečne vstali, striasli zo seba tie putá osudnosti, ktoré ich viazali k zemi a robili z nich bábky...“/22 Príchod Ondreja Koreňa je pre ňu impulzom. Od tohto okamihu sa zostruje jej kritika vojny a vrchnosti. Snaží sa ľudí prebrať z letargie, no v tomto smere je bohužiaľ len menej úspešným predchodcom Adama Hlavaja. Jej výstup u notára Okolického, pri pokuse o Štefanove „vyreklamovanie“, v ktorom mu povie „Vy nie ste notár, ani človek, ale ..