zloduch!“/23 síce vyvoláva búrku prvotného nadšenia, to však neskôr rýchlo opadáva a všetko sa navracia do starých koľají. Ilčíčka tu však ukazuje svoje odhodlanie a odvahu aj zoči-voči predstaviteľovi vrchnosti, čo dokáže z ostatných Ráztočanov len málokto. Takisto ako Hlavajovi, ani jej už nestačí náboženské vysvetľovanie okolitého sveta. Je pre ňu príliš vzdialené realite, ktorá ju obklopuje. Po rozhovore s dekanom Mrvom nenachádza v jeho odpovediach dostatočné uspokojenie. Jeho reč boli pre ňu „ .. len vety, dotyk veľkej mäkkej ruky, ticho zo sveta hviezd, ktoré trvalo len dotiaľ, dokiaľ trvali slová“/24



Dôležitý je Ilčíčkin vnútorný rozpor, ťahajúci sa od Štefanovho zverbovania až po jeho smrť. Na jednej strane zostal jej hnev na svet, štát, vrchnosť a vojnu, na druhej zasa matkina obava o syna, jeho bezpečnosť. „Keď vdova Ilčíčka počula, že jej syna odobrali, a keď si predstavila všetky možnosti, ktoré s tým súviseli, ocitla sa v rozpore sama so sebou. Búril sa v nej človek, rozhorčený zlom, zaplavujúcim ako burina všetko, ale matka, večne ostražitá a počítajúca so všetkými okolnosťami, tohto človeka hľadajúceho pravdu a spravodlivosť odstrkovala do úzadia“/25 Táto jej stránka sa prejaví hlavne v momente, keď sa dozvie o Štefanovom úmysle utiecť. Akokoľvek nelogicky to môže vyzerať, pre matku v nej bolo istejšie poslať ho na vojnu, ako riskovať, že bude dolapený žandármi alebo len označený za dezertéra. A prejavuje sa v nej aj jej fatalistická stránka, spoliehanie sa na vyriešenie problémov „zhora“, vyššími silami, či len náhodou. „Vojna? Ktovie! Možno sa zatiaľ skončí a on nebude musieť ísť ani na front“/26 Radšej dúfa v takéto rozuzlenie ako by mala syna vystaviť bezprostrednému nebezpečenstvu. Aj do svojich listov Štefanovi Ilčíčka vkladá napomínania k poslušnosti, ale i tieto listy sú plné rozporu. „Na jednej strane bola reč o poslušnosti a na druhej strane sálala už taká ukrutná, taká strašná nenávisť, až to pálilo“/27
Zlomovým momentom je pre Ilčíčku Štefanova smrť. Syn bol pre ňu dôležitý a dodával jej chuť do života. Po jeho poprave Ilčíčka rezignuje, z buričky sa stáva pasívnou. Šanca že niečo môže zmeniť sa jej zdá príliš malá. „Robia sa tu iné svinstvá a .. pozri .. Ani huby sa neopovážime otvoriť .. I mne syna zjedli a čo môžem?“/28 Hlavajov príchod pre ňu znamená nové povzbudenie. Opäť začína prejavovať svoj hnev, tentoraz však ešte prudšie, pretože už v nej nie je tá matka, ktorá ju kedysi tlmila. „Nebola už matkou: tej hodnosti ju zbavili. Ale zbavili ju aj ohľadov.