Zostala jej len ukrutná nenávisť, ktorej sa bolo treba zbaviť“/29 A k zlosti, ktorú pociťovala predtým, sa pridávala zlosť za smrť syna. „Uvidíte, ja im môjho syna neodpustím, ja im ho z chrbta stiahnem.“/30
A tak sa znej opäť stáva burička, ktorá sa snaží prebrať Ráztoky, donútiť ich vzoprieť sa. „Ilčíčka neprestávala. Chodila po Ráztokách ako podpaľač. Tu iskru, tam fakľu hodila, kopla ostrým slovom, pretiahla bičom svojej nenávisti po ľahostajných, takže sa až pohli.“/31 Na povrchu zostáva tvrdá, vo vnútri ju však Štefanova smrť zožiera. Aj keď to Ilčíčka nechce dať až tak najavo, a azda si to spočiatku ani sama nepripúšťa. Keď sa však do Ráztok začnú navracať vojaci z frontov a vidí okolo seba radosť ľudí, ktorým synovia domov prišli, uvedomí si, že ona sa svojho trápenia nemôže zbaviť. „ „Mne nepríde! ...“ vzdychla si. A čosi v nej sa usedavo rozplakalo“/32 Toto trápenie ju nakoniec zmáha natoľko, že stráca kontakt s realitou a uzatvára sa do seba. Teraz je už hnaná len chorobnou nesplniteľnou túžbou získať syna naspäť, čo sa jej nakoniec i stáva osudným. notár Okolický – „Muž v plnej sile svojich päťaštyridsať rokov, s mäsitou, červenou tvárou, z ktorej vynikala dvojica belasých očú so silne vyvinutými bielkami“/33
Je vysokopostavený úradník a má aj tomu zodpovedajúce názory „Vlasť potrebuje každé rameno“/34 Patrí k tomu typu ľudí, ktorí majú plné ústa prázdnych rečí o vlasti, vlastenectve a potrebe boja za ňu, sami však sedia v teple svojej kancelárie a boj nikdy neokúsia. Okolický nikdy nevyskúšal ani čo to znamená žiť v nedostatku, preto je mu jednoduché na richtárove pochybnosti o tom, či sa má dobytok zrekvírovať aj ľuďom, ktorí majú len po jednom kuse odpovedať: „Čím viac! Vojsko, ktoré za nás bojuje, nesmie hladovať.“/35
Je vypočítavý a pokrytecký. „Notár Okolický bol človek, ktorý, keď treba bolo, vedel sa i ovládať. Ale nebolo to ovládanie sa mužov priamych vo svojich úmysloch. Bol to akýsi zlý pokoj, úlisnosť, ktorá jeho hrmotnej postave nijako nesvedčala“/36 Pre Ráztoky sa nesnaží vykonať nič pozitívne, práve naopak. „So starou vervou nadával Ráztočanom do psov, prijímal dary a nevykonával nič, ba na koho mal zlosť s diabolskou škosoradoťou mu ešte škodil“/37 A podľa toho sa buduje i vzťah Ráztok k nemu. „Tak notár Okolický čoskoro sa stal predmetom nenávisti celých Ráztok“/38
Na svojom postavení a pôvode si veľmi zakladá, preto ho Ilčíčkine slová do krvi urazia. Je to nakoniec prvýkrát, čo si niekto niečo také voči nemu dovolil, on je predsa predstaviteľom vrchnosti, ktorá vyžaduje rešpekt.