päťaštyridsať hlúpych rokov strávených bez zmyslu. Vošiel do nich, blúdil nimi bez cieľa; robil čosi, ale to všetko akoby bol ktosi utínal“/49



Štefan Ilčík – syn vdovy Ilčíčky. Smrť otca ho prinútila pomáhať skôr a viac na ich statku, no najmä spôsobila, že vzťah medzi ním a Ilčíčkou sa stal neobyčajne hlboký a úprimný. Pre Ilčíčku sa stal všetkým, preto sa ho snažila čo najviac chrániť. „V Štefanovom živote tvorila matka akúsi stenu, o ktorú sa mohol bezpečne opierať. I oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku“/50 Táto matkina ochrana ho stále udržiavala v detskom ideálnom svete, ďaleko od konfrontácie s realitou a jej negatívami. „Štefan Ilčík, hoci telesne veľmi vyspelý, žil dosiaľ životom dieťaťa, ktoré s istou zrejmosťou podrobuje sa okolnostiam. Nehľadal dosiaľ zmysel v živote.“51
Spočiatku je na svoje zverbovanie pyšný, neuvedomuje a nepripúšťa si hrozby vojny. „Bol hrdý na to, že on, pokladaný dosiaľ všade za chlapčiska a vysmievaný dievkami, stal sa odrazu dôležitým človekom, na ktorého meno chodia úradné listiny“/52 „ „Vojak, vojak!“ budú všade vravieť. Starí ho budú tľapkať po pleciach a dievky už nebudú krčiť nad ním ústa a usmievať sa“/53 Vidí len to, čo pozitívne mu môže priniesť. Myšlienky na druhú stranu mince zaháňa optimistickými. Jeho svetonázor sa začína meniť už pri „asentírke“ vo Vranove. Tu sa začína zamýšľať nad pozadím celého konfliktu a najmä nad kontrastom medzi tým, čo ho dovtedy učili a realitou. „Slovíčko „Prečo“ sa roztancovalo pred ním, rozmotávalo ako klbko nití“/54 „Aká to môže byť pravda, ktorá ma dve tváre?“/55
Tu sa ale Štefanova premena zďaleka nekončí. K rúcaniu jeho ideálov prispieva i samotná Ilčíčka svojim zamietavým postojom k jeho úteku. „ „Keď tak chcete“ .. Kývol pri tom ľahostajne plecom, no cítil, že padá do akejsi nemilosrdnej, hroznej priehlbne.“/56 Nedokáže sa vyrovnať s faktom, že aj jeho vlastná matka, ktorá sa mu po výstupe u Okolického stala vzorom, ho núti robiť niečo iné, ako sama cíti. Vojna, s čatárom Rónom na čele, ho mení ešte viac. Vojna Rónovo kruté šikanovanie vo vojakoch budí tlmený hnev. Zlomovým momentom sa stáva samovražda „pánčaťa“. V Ilčíkovi vyvoláva nával hnevu, ktorý navonok preukazuje rezignáciou. „Tá surovosť prebudila v Ilčíkovi všetok hnev. Podráždili ho, vzbudili v ňom akési zlé uvzatie, priečnosť, s ktorou sa choval nielen k svojim predstaveným ale aj k svojim druhom.