Rada som si ju prečítala aj nahlas, čo som spravila asi prvýkrát v živote.

Úryvok z diela: Pokraj tábora sedí cár na zlatom stolci,
okol neho cárska stráž tuhí to paholci,
a pred cárom družina neveliká stojí;
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im otáča,
Modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ani skala:
Zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. . .

Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovan nečíta vrahov na bojišti,
ale morí. – Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na svoju slobodu:
a čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. . .

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí;
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ – oj veď to nebolí!. . .

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? – Azda tých padlých Slovanov sa bojí? –
Nie, lež bezdušé svojich hromady tam vidí
A zo svojho víťazstva radovať sa stydí.