Erich Maria Remarque Na západe nič nové

Motto: Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú poznačila vojna – i keď unikla je granátom.

Nemecký spisovateľ E.M.Remarque v tomto diele vyjadruje svoj hlboký odpor k vojne. Opisuje zážitky skupiny mladých študentov, ktorí okamžite ako skončili strednú školu nastupujú do vojny na front, kde dennodenne vidia umierať iných. Postupne však aj oni, jeden za druhým zahynú. Autor sa pomocou autoštylizácie cez postavu Paula Bäumera dostáva do deja. Dej diela je rozprávaný v prvej osobe ako zážitky a príhody P.Bäumera. Autor používa krátke vety, pomocou ktorých sa zvyšuje gradácia deja. Takisto využíva expresionistické opisy vojny, bolesti a smrti. Dielo je rozčlenené do dvanástich kapitol.

Postavy:
Paul Bäumer: Hlavná postava tohto diela, mladý študent.
Albert Kropp: Pri pochodovaní dedinou ho zasiahne črepina do nohy tesne nad koleno. Nohu mu amputujú a odchádza z frontu domov.
Kemmerich: Zomiera medzi prvými, po tom čo mu tiež amputovali nohu.
Muller: Sníval o vojnovej maturite, a preto so sebou stále nosil učebnice. Zomiera medzi poslednými, keď ho zblízka zasiahla do brucha svetlica.
Leer: Mal dlhú bradu, zomiera medzi poslednými, po tom, čo mu črepina zasiahla bok. A keďže mu nevedeli pomôcť, vykrvácal.
Tjaden: Chudý zámočník. Napriek tomu, že bol chudý, bol to najväčší jedák v skupine.
Haie Westhus: Kopáč rašeliny. Počas útoku mu rozmliaždi chrbát a následne zomiera.
Detering: Sedliak, ktorý nemyslí na nič iné, len na svoju ženu a svoje hospodárstvo. Raz sú jeho myšlienky silnejšie ako on, dezertuje. Ale hliadka ho chytí a viac o ňom už nikto nepočul.
Stanislaus Katczinsky: Bol hlavou tejto skupiny. Ľstivý a prefíkaný štyridsiatnik, ktorý vedel vždy všetko zohnať a najmä vedel ako sa dostať nejakému jedlu na prilepšenie. Keď ho Paul prenáša raneného k sanitárom, zasiahne ho do hlavy črepina a zomiera.
Himmelstoss: Malý desiatnik, ktorý bol pred vojnou poštárom a teraz ako veliteľ výcvikového tábora šikanuje nováčikov.

Dej:
Po celom Nemecku sa šírili propagandistické informácie o vojne. Ale nielen to zapôsobilo na skupinu mladých študentov. Ďalším faktorom, ktorý ich ovplyvnil, boli vlastenecké reči ich profesora Kantoreka. Nie všetci sa však rozhodli dobrovoľne, ale pretože slovo zbabelý sa vtedy nenosilo, išla sa celá trieda prihlásiť na front.

Medzi nerozhodných patril aj Jozef Behm, ktorý vo vojne padol ako prvý z triedy.
Desať týždňov im trvala príprava na vojnu vo výcvikovom tábore, kde ich mali pretvoriť na vojakov. Po čase zistili, že takto si prípravu na hrdinstvo nepredstavovali. Výcvik v nich potlačil všetky túžby, ideály a vytvoril z nich len obyčajné nástroje vojny.
Po absolvovaní výcviku ich triedu rozdelili po troch až štyroch do družstiev. Paul sa dostal do deviateho družstva spolu s Kroppom, Mullerom a Kammerichom. Velil im Himmelstoss, ktorého všetci pokladali za najväčšieho psa v kasárňach, ale on bol na to pyšný.
Za krátky čas sa dostávajú na front, priamo do prvej bojovej línie, do zákopov. Tu okúsia tvrdosť a bezcitnosť vojny, ktorá v nich zničí všetko dobré. Zničí aj ich ideály, kvôli ktorým išli bojovať. Už nebojujú za národ, ale len za vlastné prežitie.
Keď sa vrátia naspäť z prvej línie do tábora oddýchnuť si Paul dostáva sedemnásť dní dovolenky. Cestou domov sa mu vybavujú spomienky na rodinu, mesto kde žil, na svoju mladosť. Dovolenka pre neho dopadne úplne inak, ako si ju predstavoval. Každý sa ho pýta na to, ako to vyzerá na naozajstnom fronte a Paul si uvedomuje, že o tom nielen nechce ale ani nedokáže hovoriť. Má pocit, akoby ho nikto v meste nechápal a nerozumie životu ktorý tam ľudia vedú. Cíti, že všetko je úplne inak ako bolo predtým. A tak je radšej sám a nevyhľadáva spoločnosť.
Po dovolenke sa vracia späť do výcvikového tábora a potom aj na front, kde na jeho veľkú radosť nachádza všetkých svojich priateľov v rovnakom počte ako keď odchádzal. Pri prevoze jednotky je ranený a spolu s Kroppom skončia v poľnom lazarete a potom ich prevezú do kláštora. Tam sa vylieči zo zranenia a vracia sa znovu na front.
Na fronte medzitým zahynie Muller aj Leer. A keď sa pokúša zachrániť Kata(Katczinsky), ktorý má zranenú nohu. Ale k sanitárom prinesie už len Katovu mŕtvolu.
Je jasné, že Nemecko túto vojnu nevyhrá a na fronte sa šíria správy o tom, že mier je už len otázkou pár dní. V tomto období zomiera na fronte aj Paul.

Úryvky:
“Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti, kultúry a pokroku, do budúcnosti. Občas sme sa im posmievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im verili. S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou.

Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi -, milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – museli sme sa s tým sami vysporiadať.“

V tomto opise autor vystihuje rozdielnosť chápania sveta učiteľmi – starej generácie, pre ktorých vojna znamenala iba narušenie alebo skôr iba dočasné prerušenie normálneho života ich rodín. Ale pre mladých študentov, ktorí nemali vyformovaný vlastný názor a boli len na prahu dospelosti, v období, v ktorom by ich mala formovať práca. Ich prvým zamestnaním však bola vojna, stali s z nich trosky...

„Tam niekoľko kolón dostáva plný zásah.“

Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať.

Kat povie: „Zranené kone.“

Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveriteľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...

Vstávame a hľadáme, kde to je. Keď zbadáme zvieratá, nebude to také strašné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne pohybujúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, čreva vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...“

„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“

„Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“

„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“

„Leer stená a vzoprie sa na rukách; rýchlo vykrváca, nik mu nedokáže pomôcť. O pár minút spľasne ako prepichnutá pneumatika. Čo mu je platné, že bol v škole taký dobrý z matematiky.“

„Granáty, plyn a tanky – rozdrvenie, rozožratie, smrť. Úplavica, chrípka, týfus – zadusenie, uhorenie, smrť.

Zákopy, lazaret, masový hrob – viac možností niet.“

„Míňajú sa týždne – mesiace – roky? Nie! Sú to iba dni. Čas sa stráca vedľa nás v bezfarebných tvárach umierajúcich, hádžeme do seba kúsky potravy, bežíme, hádžeme, strieľame, polihujeme, sme vysilení“

„Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich, čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.“.