„Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke.“

Literatúra prvej polovice 20. storočia

20. storočie malo pre ľudstvo svoju svetlú stránku v podobe nových objavov, získaním nových poznatkov vo vede a celkové uľahčenie práce pre ľudí. Na druhej strane tu bola aj jeho tmavá stránka, ktorá sa prejavila hlavne v prvej polovici, rozpútaním prvej a druhej svetovej vojny. Tieto dve udalosti spôsobili spomalenie rozvoja spoločnosti, nastalo obdobie strachu, temna, kedy sa ľudia báli o svoj život a z jedného dňa na druhý strácali ideály a vieru v spravodlivú a lepšiu spoločnosť. Toto obdobie nezostalo nepovšimnuté ani u spisovateľov, ktorý protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácii v danom období. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť. Počas prvej svetovej vojny dochádza k nadväznosti na predchádzajúce obdobie a naďalej sa rozvíjajú avantgardné smery. Po vojne sa uplatnil expresionizmus. Tu sa formuje stratená generácia. Z dadaizmu sa konštruuje surrealizmus. V Rusku vzniká konštruktivizmus, v Čechách poetizmus. K stratenej generácii zaraďujeme autorov, ktorí ako mladí ľudia zažili na vlastnej koži hrôzy prvej svetovej vojny a v dielach sa k nej vracajú. Podarí sa im vojnu prežiť a vracajú sa domov, lenže strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov, ktorí ma a milióny ľudí na celom svete oslovili patria Ernest Hemingway a Erich Maria Remarque. Z Remarquovej tvorby mal najväčší úspech román: Na západe nič nové. Vyšiel 10 rokov po vojne napísal ho za 6 týždňov. Román podáva svedectvo o vojne prostredníctvom triedy gymnazistov, ktorí podľahnú propagande vojny vďaka triednemu učiteľovi a účasť v nej vyhlasujú ako vlastenecký čin. Dej začína tým, že sa žiaci dostávajú na front. Rozprávačom je Paul Baumer. On a jeho traja spolužiaci tu vystupujú ako štvorica, ktorá si rozumie. Autor nás zoznamuje so skupinou v zákopoch a pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa časom menia ich základné životné hodnoty. Autor využíva gradáciu deja, stupňovanie napätia tým, že postupne umierajú. Ku koncu vojny nezmyselne umiera aj Paul a to vtedy, keď rozhlas oznámi správu: na západe nič nové, teda ďalej sa zabíja. Medzi podobné obsahom patrí aj román Ernesta Hemingwaya: Zbohom zbraniam. Román má podobný osud a vyšiel až desať rokov po vojne.

Opisuje romantický vzťah anglickej ošetrovateľky Catherin Berkleyovej a amerického poručíka Frederika Henryho, ktorý slúži v talianskej armáde ako dobrovoľník. Náhodne sa stretávajú v jednej ošetrovni, kam Frederika prinesú ako raneného vojaka a zaľúbia sa do seba na prvý pohľad. Plámujú si spoločný život a dohodnú sa, že keď sa Frederik uzdraví , ujdú do Švajčiarska. Podarí sa im to, ale ich šťastie netrvá dlho, lebo Catherin zomiera pri pôrode aj s dieťaťom. Život je krutý aj keď dáva zbohom zbraniam, nedočkali sa šťastia. V oboch dielach môžeme pozorovať správanie sa postáv pri rozličných životných situáciach a ich vnútorný boj. V diel Na západe nič nové vidieť hrôzu vojny, ktorá sa prejavila stratou ideálov mladých ľudí, ktorí majú právo na vzdelávanie a lepšiu a bezpečnejšiu budúcnosť. Podobne aj v diele Hemingwaya je vidno márnu snahu predstaviteľov ujsť pred vojnou, zabudnúť na ňu a žiť pokojný život.
V tomto období vzniklo veľa kvalitných diel, ktoré verne podávajú obraz situácie v danom období a napriek smutnej a hrôzostrašnej téme 1. Svetová vojna, vznikli tu diela, ktoré by som zaradil medzi skvosty literatúry 20. Storočia, a ktoré očarili milióny a milióny ľudí ešte len očaria na celom svete.

Život a tvorba autora

Bol nemecký spisovateľ, vlastným menom Erich Paul Kramer. Narodil sa 22. júna 1898 v Osnbrücku (Nemecko) v rodine knihviazača a zomrel 25.septembra 1970 v Locarne. Vyštudoval univerzitu v Münstere. V roku 1916 odišiel do vojny ako dobrovoľník, ale už v roku 1918 bol zranený. Zpočiatku chcel byť hudobníkom a neskôr maliarom, ale skutočnosť bola úplne iná. Vystriedal mnoho povolaní, bol obchodným cestujúcim, 1923 bol jeden rok redaktorom v Hannoveru. Hodne cestoval po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku. V roku 1931 sa presťahoval do Ascony vo Švajčiarsku. O dva roku neskôr fašisti spálili jeho knihy a v roku 1938 ho zbavili občianstva. V roku 1939 odcestoval do New Yorku, kde získal americké občianstvo, neskôr sa však vrátil do Švajčiarska. Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia, možno preto, že jeho tvorba bola výrazne ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom, alebo nórom Knutom Hamsumom (ktorý však sympatizoval s nórkymi fašistami). Remarquove dielo sa vyznačuje humanitou, ale hlavne je výrazne protifašistické, antimilitaristické a spoločensko-kritické. Bohužiaľ jeho význam je dnes často podceňovaný.
Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou, alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť svoje miesto v spoločnosti. Remarquove výrazové prostriedky sú tiež typické.

Využiyím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu a naturalistických popisov scén na fronte a tiež použitie vulgárnych slov dodáva jedo dielu autentickosť a osobité kúzlo.
Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Na západe nič nové, ktorý vyšiel v roku 1928 v časopise a až o rok neskôr knižne. Ukazuje na základe vlastných skúseností vojnové hrôzy očami mladého vojaka zbavuje čitateľa akýchkoľvek ilúzii o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech hlavne svojím reportážnym a dezilúznym štýlom, miestami až detailným pohľadom na svetovú katastrofu. Mýtus frontového kamarátstva prenesený do civilného života je obsahom menej úspešného románu Cesta späť (1931), ktorý je voľným pokračovaním románu Na západe nič nové. Je to príbeh skupiny vojakov, pochádzajúcich z jedného mesta, ktorí sa po skončení prvej svetovej vojny vracajú domov. Sú plní optimizmu a dúfajú, že všetko bude tak ako si predstavujú. Cestou stretávajú amerických vojakov a vidia, že vojna bola rozhodnutá za nich, pretože američania majú dokonalé vybavenie, dostatok jedla a pod. a oni zatiaľ nemajú čo jesť a ich šaty sa na nich doslova rozpadajú. Zo života jedného antifašistického emigranta čerpá román Víťazný oblúk (1946) ktorý sa nato stal bestsellerom. Heroický román z prostredia koncentračného tábora z roku 1957 je inšpirovaný vezením a smrťou jeho sestry. Z obdobia druhej svetovej vojny je román Čas žitia a čas umierania. Je to jeho príspevok ku otázke viny a tragédie nemeckého národa. Záver je ideovo problematický. Ironicky založený román Čierny obelisk (1956) rozpráva s využitím komických prvkov obdobie inflácie v Nemecku a patrí ku Remarequovým najlepším dielam. Jeho daľšie diela sú Traja Kamaráti (1938), Domov snov (1920) a Stanica na obzore (1928), Miluj bližného svojho (1941), Obloha nepozná vyvolených (1961), Noc v Lisabone (1962), Tiene v raji (1971), Žena so zlatými očami (1918) a divadelná hru Posledná stanica (1956).

Stručný prehľad Deja

Hlavnými hrdinami románu sú traja kamaráti Robert Lohkamp, Otto Köster a Gottfried Lenz, ktorí sú vlastníkmi autodielne s benzínovou pumpou. Traja kamaráti sa spoznali cez prvú svetovú vojnu na fronte. Spriatelili sa o odvtedy sú nerozlučnými kamarátmi. Nezarábajú veľa, ale na povojnové nemecko zarábali slušne. Žijú absolútne bez nejakého životného cieľa. Žijú zo dňa na deň. Vlastnia tiež starého škaredého Karla, ktorý má síce škaredú karosériu, ale taktiež veľmi dobrý športový motor a je im ako ďalší kamarát. Pretekajú s ním hlavne na cestách s inými namyslenými vodičmi, ktorí chcú škodoradostne predbehnúť ich starý vrak. Otto vraví, že to robia aby sa ľudia naučili, že nie všetko zlato sa blyští.

Pri jednych takýchto pretekoch, pri príležitosti Robertových narodenín sa zoznámia s mladým dievčaťom Patriciou Hollmanovou, ktorému spočiatku Robert nevenuje pozornosť, až pri odchode si všimne, že je pekná a vypýta si telefónne číslo. Kamarátom, ale povie, že si ju ani nevšimol. Neskôr sa však Robertov bezcieľny život sa zmení a nachádza svoj životný cieľ - Patriciu. V tom čase odstanú veľa práce a majú aj dosť peňazí. Ich spoločný život sa rozvinie a je šťastný, chodia spolu do divadla a na rôzne zábavy, ale neskôr si uvedomia, že je pre nich lepšie byť sami. Kedže majú kamaráti viac peňazí ako obvykle, idú na dražbu. Všimnú si človeka čo musí z nutnosti predať svoj taxík, ktorý má rád ako svoje dieťa. Preto ho od neho kúpia za slušný peniaz.O nejaký čas idú Robby a Pat na dovolenku, kde sa však stane nešťastie. Pat sa obnoví stará choroba (pravdepodobne tuberkulóza) a musí v zime ísť do sanatória. Potom ako odíde, Lenza zastrelia na politickej schôdzi a tak sa pomaly začína rúcať ich život. Köster a Robert sú nútení pre nedostatok práce predať autodielňu, nechajú si len Karla. Otto neskôr zabije človeka čo zastrelil Gottfrieda. Robert odchádza za Pat do horského sanatória. Patríciin stav sa zhoršuje a vie, že sa už nikdy nevráti do normálneho života. Vie to a snaží sa to skryť, tak ako sa to Robby snaží skryť pred ňou. Peniaze sa im však postupne míňajú a tak Otto odíde, aby predal Karla a umožnil tak Robertovi prežiť posledné chvíle so zomierajúcou Pat, aj keď povedal, že radšej by stratil ruku ako Karla. Robby si vypýta od Otta morfium, ale Otto sa zdráha aby sa Robby nezabil sám. Robert vysvetlí, že to chce pre Pat aby netrpela, ale keď vidí s akou radosťou víta každý nový deň, nedá jej ho. Pat zomiera strašnou smrťou zadusením v poslednej hodine pre svitaním, ktorej sa vždy bála. Príbeh sa končí ako Robby umyje tvár Pat od krvi, svitne ráno a to už nie je ona.

Charakteristika postáv

Robert Lohkamp
Tridsať ročný človek, v roku 1916 sa stal regrútom na narukoval na nemecký front, kde sa začal jeho ozajstný život, častokrát videl na vojne smrť, čo ho veľmi zmenilo a dospel. Keď sa vrátil v roku 1919 domov prišiel hladomor a nemci sa strieľali navzájom, kamaráti proti kamarátom. Neskôr bol robotníkom a reklamný šéf. To bolo za inflácie keď človek denne zarábal bilióny mariek. Výplata sa dávala raz do dňa predpoludním, ešte skôr ako ohlásili nový kurz marky ku doláru, lebo ceny išli rapídne hore. Posledný rok bol klaviristom v Café international, kde pravidelne píjaval rum. Bol silný alkoholik a mal slabšiu cirhózu pečene. Poznal v okolí všetky ľahké devy a kamarátil sa s nimi. Pracoval s Ottom Kösterom a Gottfriedom Lenzom v autodielni.

Zoznámili sa v zákopoch a jediné, čo im vojna dala, bolo priateľstvo. Znamenali preňho viac ako rodina o ktorej nie je v knihe ani len zmienka. Jeho život vyzeral veľmi ponuro a bez zmyslu, žil zo dňa na deň. Jeho život vyplňovali iba kamaráti a alkohol. Býval v starom penzióne u vdovy Zalewskej. Mať domovníčku pani Zalewskú znamenalo žiť bez súkromia. Ostatní obyvatelia ukazujú biedne ekonomické podmienky doby. Bol to prvotriedny znalec nadávok. Poznal nadávky ako
„pivný súdok, choromyseľný potrat, dekadentný plochonoháč, oplznutý papagáj, slamenný vecheť, nezamestnaný umývač mŕtvol, rakovinová kravská kotrba, vandrujúci beefsteakový cintorín“ a pod.(2)
„Zistil som, že mám dočinenia s prvotriednym znalcom nadávok. Napriek všetkej depresii som si musel udržať prestíž...(3)
Keď sa zoznámil s Patriciou Hollmanovou, dostal jeho život náhle zmysel. Nevedel ako ju upútať a v tom mu pomáhal Gottfried Lenz. Vzal ju do Internationalu, ale neodolal alkoholu. Neskôr zistil, že aj ona ho má rada. Aj keď ju veľmi miloval, veľmi tažko sa rozhodoval medzi tým, či strávi čas s kamarátmi, alebo Pat. Keď však prežívajú najlepšie chvíľe, prišla Patriicina choroba. Napriek tomu, že život po vojne z neho urobil tvrdého chlapa, vedel byť aj náležite nežný. Nežná a obetavá láska k Pat je toho dôkazom. „Nikdu na tú tvár nezabudnem – nikdy nezabudnem, ako sa potom ku mne naklonila, ako nadobudlavýraz, ako sa mlčky naplnila jemnosťou a nehou, žiarivým tichom, akoby rozkvitala.“.(4)
Vedel byť aj tvrdý –
„-Drž hubu chumaj- zreval som naňho znenazdajky. Gustav od prekvapenia otvoril ústa a podišiel o krok. Presne tam, kde som ho chcel mať. Ihňeď som uderil. Bol to úder ako kladivom, rozmachom celého tela.“(5)
Bol verný. Keď spoznal Pat , nechcel spať s prostitutkou, s ktorou zvykol dovtedy. Bol aj závistlivý. Keď Pat celý večer sa zabávala na oslave so starým známym, šiel sa opiť a bolo mu smutno. Domov cítil v Inernationali pri rume a pokri s kamarátmi. „Ja, jedine ja som všetko pokazil. Zrazu čosi zarinčalo a prasklo. Z celej sily som stlačil pohár. -Aj to je zábava-, povedal Alfons a vstal. –Prepáč-, povedal som, -staril som na chvíľu rozum. To bol iba taký záchvat zúrivosti-“.(6)
Bol správny obchodník, vedel vyjednávať o autách. Podarilo sa mu výhodne predať cadillac, potom ho kúpiť a predať výhodnejšie. Keď mu vrazil vrátnik podniku do zubov, zavolal partu ľudí čo mu dlžili službu aby ho zmlátili. Naučil sa pomáhať raneným na vojne, a keď boli svedkami autonehody, vedel presne čo robiť. S kamarátmi pomohli dvom ľuďom.

Je to typycká postava stratenej generácie. Dospel v zákopoch v 1.svet. vojne po ktorej nenasleduje odpočinok, ale boj o holú existenciu v porazenom štáte. Nedokáže sa vrátiť do svojho starého života. Jediní ľudia s ktorými žije sú jeho kamaráti z vojny. Je to veľmi autobiografická postava nesúca znaky samotného Remarqua. Gottfried Lenz
Robertov kamarát z vojny.Je približne rovnako starý ako Robby, má blond vlasy a jeho tvár je posiata pehami. Je veľmi šikovný v ohľade podnikania a obchodu, vie najrozličnejšie finty ako na zákazníka. Hovoria mu posledný romantik, pretože je azda posledný človek, ktorý si uchoval ilúzie o svete. Vojna ho neobrala o optimizmus ako ostatných, no zároveň sa miestami objavuve triezvy pohľad na svet. „Lenz tvrdil, že Karl pôsobí výchovne. Učí vraj ľudí úcte pred tvorivým duchom, ktorý je vždy skrytý v nevzhľadnej schránke. Tak vravel Lenz, ktorý aj o sebe tvrdieval, že je posledným romantikom.“(7)
Bol veľký cholerik. Ak ho niekto urazil, dalo sa staviť, že vybuchne. „A prvý raz, ako ho pozná, nepochytil posledného romantika pri urážke záchvat zúrivost, ale dostal od smiechu vítov tanec.“ (8)
Presne vie ako treba ísť na dievčatá a zaúča v tomto obore aj Robbyho. „-Pretože si osol- odvetil Lenz –ťuťmák, ktorý sa nevyzná v ničom, čo predstavuje úroveň pobehlíc z Internationalu! Ty klavirista! Ešte raz ti to vravím: bola to šťastná náhoda, mimoriadne šťastná náhoda, to dievča! Ty prirodzene nemáš o tom ani potuchy! Všimol si si jej oči? Pravdaže nie, ty si si všímal iba svoj pohár...-“ (9)
„-Len nič nevrav, maličký. Tvoj otecko Lenz sa vyzná v hlbinách ľudského srdca, toho ty neoklameš. Povedz áno a slop.-“ (10)
„-Odboník? Ja som veľmajster lásky,- odvetil skromne Lenz.“(11)
Závidí mu však jeho lásku, pretože on to vie teoreticky, ale nepodarilo sa mu to. „Bol by som rád keby som to aj ja dokázal. Chvíľku som mlčal. –Prečo Gottfried ?- povedal som napokon. Podíval sa na mňa. –Pretože všetko ostatné nič neznamená, Robby. Pretože dnes niet ničoho, za čo by sa oddalo žiť.“ (12). Ihneď spoznal, že Pat nie je obyčajné dievča. A hoci trochu žiarli na Robbyho, praje im ich lásku. Je veľmi dobrým priateľom, vie podržať Robbyho aj v klamstve.
„Gottfried sazarazil. Naraz mi chrbtom prebehol mráz. –Pozrite sa na ten mesiac!- rýchlo som povedal. Pritom som Lenzovi stupil na nohu a úpenlivo som sa zatváril. V žiare jeho cigarety som videl, ako sa trošku usmial a mrkol na mňa.

Bol som zachránený.“ (13)
Zomrel keď bol na politickej schôdzi, pravdepodobne fašistickej, nejaký chlap si ho pomýlil a vystralil naňho. Čistou náhodou ho trafil do srdca. Bol mŕtvy skôr ako dopadol na zem.

Otto Köster
Robbyho kamarát z prvej svetovej vojny. Zoznámili sa v zákopoch. Je o niečo starší ako Robby a Gottfried. Vlastní športové auto Karla, so starou karosériou. Mal Karla rád, ako keby bolo jeho dieťa.
„Stále chcel kúpiť Karla. –Spýtaj sa Otta,- povedal Lenz. –No myslím si, že ti radšej predá vlastnú ruku.-“(14)
Priateľstvo znamenalo preňho veľmi veľa. Keď zastrelili Gottfrieda, chladnokrvne sa rozhodol, že vraha zabije. „-Robby,- vravel pomaly, -už ani neviem koľko ľudí som zabil. Ale ešte sa pamätám, ako som zostrelil jedného mladého Angličana. Zasekla sa mu spúšť a nemohol nič robiť .. Chlapca som nepoznal a nič mi neurobil .. Ale to ti hovorím, ak ja toho, čo Gottfrieda zabil, čo ho odstrelil bez dôvodu ako psa, nezabijem, tak potom to s tým Angličanom je príšerný zločin.-“(15)
Zároveň chcel Robbyho ochrániť od zla a násilia. Keď išiel zabiť Lenzovho vraha nevzal Robbyho so sebou. „Vedel som tiež, prečo ma nevzal. Kvôli Pat. Gottfrieda by bol vzal.“(16)
Keď bol Robby pri umierajúcej Pat, predal Karla aby mal peniaze a mohol tam ostať. „Do čerta! Köster predal Karla! Odťiaľ má zrazu peniaze! Karla, o ktorom povedal, že radšej stratí ruku ako jeho. Karla už nebolo.“(17)
Keď ho Robby poprosil, aby mu dal morfium, bol z toho nervózny a chcel vedieť načo. Robby mu vysvetlil, že to chce pre Patriciu, aby netrpela, keď bude umierať.
„-Len na to, Robby?- spýtal sa Köster. –Len na to, Otto. Určite. Ináč by som ti to nepovedal.- Prikývol. –Už sme len dvaja,- ovedal pomaly.“(18)

Patrice Hollmanová
Nemka, ale matku mala Angličanku. Ako dieťa bola podvýživená, z čoho dostala tuberkulózu. Je veľmi mladá, vyzerá ako dievča. Robby ju spozná pri naháňačke na ceste, ale jej výnimočnosť si uvedomí až keď odchádza. „Plecia mala veľmi rovné, trošku dopredu naklonené, ruky úzke, dlhé, skôr kostnaté ako mäkké. Zdalo sa, že vyzerá veľmi dobre, no nič iné som si pritom nepomyslel.“(19)
„Na chvíľku som podržal v rukách jej kabát. Kde som len po celý ten čas mal oči? Spal som vari? Znenazdajky som pochopil Lenzovo nadšenie“ (20)
Robert bol do nej zaľúbený až po uši.
„Potriasla hlavou. Bola prekrásna. Hmla bola ako závoj, v ktorom jej krása ešte viac žiarila.“ (21)
Bola veľmi dobrá tanečnica a predtým chodievala na zábavy. Keď boli s Robbym v divadle, pripadal si pri nej ako drevo. Bola spoločenský typ, ale s Robbym zistili, že je pre nich lepšie byť sami.

Cez deň žiarila, ale keď bola vyčerpaná, jej tvár sa prepadla a doslova ostarela od únavy, kým sa zase nevyspala. Bola však aj veľmi odvážna. Keď mala horúčku, nepovedala Robbymu pravdu, lebo si myslela, že ju nebude mať rád. Aj keď vedela, že zomrie, nedávala to najavo, a tvárila sa, že vyzdravie, aby Robert nežialil. Na ich spoločnej dovolenke dostala krvavý kašeľ, čo bolo znakom jej vracajúcej sa tuberkulózy. Doktor Jaffé jej nariadil, že v zime musí odísť do sanatória. Priebeh choroby sa spomalí, ale nezastaví. Umiera v poslednej nočnej hodine na zadusenie.

Problémy a konflikty

1. Problém stratenej generácie
Robby a jeho priatelia dospeli v zákopoch. Ich detstvo je pre nich nepodstatné a zabudnuté. Po vojne pre nich život nie je odpočinok, ale boj o holú existenciu. Nie sú schopní sa zaradiť znova do pôvodného života. Ich generáciu výstižne charakterizovala vdova Zalewská:
„Pani Zalewská ustarostene zakývala majestátnou hlavou. –Vy mladí ľudia ste čudáci, všetci do jedného. Minulosť nenávidíte, prítomnosťou opovrhujete a budúcnosť je vám ľahostajná. Môže mať toto dobrý koniec? (22)
Ich životy sú absolútne bez zmyslu. Nemajú žiadny životný cieľ. „Cez deň som sa iba tak ponevieral. Nevedel som vlastne, čo mám robiť a nikde som dlhšie nevydržal.“(23)
Jedinými spoločníkmi sú si sami sebe a alkohol. Jediný Robby dostane zmysel života keď sa zoznámi s Pat. Ostatní žijú prázdne životy. Prežívajú len zo dňa na deň bez nejakých istôt.

2.Alkohol
Trom kamarátom je alkohol najvernejší spoločník. Aj keď to v diele je opísané mierne, Robby a jeho kamaráti pijú alkohol oveľa viac ako je miera. Robbert označil rum takto:
„-Rum,- začal som naradostený, že sa našlo niečo, o čom môžem hovoriť, -rum má veľmi málo spoločného s chuťou. Nie je to len obyčajný nápoj, je to skôr priateľ. Priateľ, ktorý všetko uľahčuje. Mení svet. A preto človek vlastne pije.“ (24)
Pani Zalewska zase povedala Robbymu:
–A vy sa ešte smejete? Veď som vždy vravievala: tam, kde iní majú srdce, vy máte fľašu pálenky.- -Úplne priliehavé,- odvetil som. (25)
Robby nedokázal odolať rumu ani v spoločnosti Pat a neskôr si nadával, že sa jej zhnusil. Alkohol bol aj problém pani Stossovej, upratovačky v dielni troch kamarátov. „Nebolo to prvý raz, čo som ju takúto našiel. Vždy ráno chodievala na dve hodiny upratovať dielňu a pokojne sa tu mohlo povaľovať hockoľko peňazí, ani sa ich len nedotkla, ale na pálenku bola ako drak.“ (26)
Robbyho spolubojovník, zdedil peniaze a prepíjal ich, zby oslávil, že prežil vojnu.

Raz bol Robert na fronte a on mu doniesol list do prednej línie, lebo Robertova matka bola chorá a myslel si, že list je od nej. Bola to však iba nejaká reklama. Na spiatočnej ceste ho postrelili a tak zapíja prežitie.

3.Priateľstvo
Priateľstvo je jediná pozitívna vec, ktorú dala kamarátom vojna. Toto priateľstvo je obetavé a veľmi silné. Otto neváha sa vydať po stopách Gottfriedovho vraha aby ho zabil. Neskôr predáva Karla, o ktorom povedal, že by radšej stratil ruku ako jeho, aby Robby mohol byť pri umierajúcej Pat. Gottfried pomôže Robbymu aj v klamstve a podporí ho. Lenz učí Robbyho tancu a správaniu sa k dáme. Neváhajú mu s ich vzťahom pomôcť, a keď váha pozvať Pat, urobia to zaňho. Toto priateľstvo vzniklo v zákopoch na vojne, kde sa mohli spoliehať iba sami na seba a na svojich kamarátov. A museli sa spoliehať, pretože sami by neprežili. Jediná vec, ktorá je silnejšia ako priateľstvo kamarátov je Robbyho a Patriciina láska.

4.Láska
Hoci je Robert veľmi tvrdý chlap a vojna ho urobila ešte tvrdším, jeho láska k Pat je nežná a obetavá. Nikdy predtým sa do nikoho nezaľúbil a nevedel aké to je. „Ešte stále som nechápal, že by ma niekto mohol ľúbiť. Chápal som, že môžem byť celkom dobrým kamarátom chlapovi; ale nevedel som prečo by ma mala ľúbiť žena.“ (27)
Keď sa prvý raz stretli, vôbec si Pat nevšimol. Do očí sa mu dostala až keď jej podával kabát pri odchode. Zistil ,že je veľmi krásna. Leho lyrické opisy, hovoria o sile jeho zaľúbenia.
„Zdali sa priliehavé a predsa boli natoľko voľné, že jej vôbec neprekážali v peknej chôdzi. Vpredu boli uzavreté, ale na chrbte mali špicatý výstrih. V tlmenom belasom súmraku Pat v nich vyzerala ako strieborná fakľa, zrazu nečakane prekvapujúco zmenená, slávnostná a veľmi vzdialená.“ (28)
Slová jeho opisov vôbec nepripomínajú vojaka a stroj na zabíjanie, ale romantického človeka, ktorý sa teší zo života. Názorne vidno, že láska je schopná dočasne prekonať dezilúziu človeka stratenej generácie spôsobenú dospievaním v zákopoch. Jeho láska k nej je taká veľká, že keď vidí s akou radosťou a vďačnosťou víta každý nový deň v sanatóriu, nie je schopný jej podať morfium a zabiť ju, aj keď by to bolo bezbolestné. 5.Zabíjanie
Hoci v diele je o zabíjení veľmi málo, možeme vidieť jeho následky. Sused Robbyho sa obesí kvôli faktu, že od neho utečie manželka. Tá od neho utečie, pretože je šetrný a bojí sa o prácu. Nakoniec vyhodia jeho kolegu, lebo on mal veľa nadčasov. „-Všimni si Hasseovcov.

Tí o sebe vedia všetko a sú si jeden druhému protivnejší než tí najcudzejší ľudia.-“ (29)
Ale manželka mu odíde a on si uvedomí, že šetrením na „horšie“ časy zarobil malý majetok. Pritom v horších časoch ako žili už žit nemohli. A tak sa obesí. Nie je to jediný prípad.
„-Tento týždeň dvanásty prípad,- povedal mladší úradník.- -Rovnaký dôvod?- -Nie. Temer všetko pre nezamestnanosť. Dve rodiny, jedna s troma deťmi. Pravda, plynom. Rodiny si temer vždy pustia plyn.-“.(30)
Všetky peniaze poručil žene. Keď sa vrátila, dostala z toho šok a pravdepodobne sa z neho nezpamätala. Gottfrieda Lenza zabil človek, ktorý si ho pomýlil s niekým iným. Zastrelil ho bez dôvodu, ako psa. A taktiež je v diele veľa Robertovych spomienok na zákopy a zabíjanie v nich. A neskôr sa Otto Köster rozhodne chladnokrvne, že zabije Gottfriedovho vraha. Odôvodní to faktom, že na vojne zabil veľa ľudí bez dôvodu. Prečo nezabiť, keď má dôvod.

6. Ekonomická situácia v povojnovom Nemecku
Celé pozadie diela vypovedá o zlej spoločenskej situácii v tedajšom Nemecku. Názorným príkladom sú Robertovi susedia. Manželia Hasseovci žili v biednych podmienkach. Manžel sa bál o prácu a tak šetril. Manželka od neho utiekla, lebo šetril. Pekným dôkazom sú tiež samovraždy. Dvanásť samovrážd do týždňa a väčšina z nich bola z dôvodu nezamestnanosti. Zabíjali sa celé rodiny. Študent Georgie Block bol živou ukážkou beznádeje medzi mladou inteigenciou. Bol v piatom semestri. Pracoval dva roky v bani aby mohol dokončiť štyri. Nasporené peniaze sa mu míňali a mal ešte na dva mesiace. Do bane sa vrátiť nemohol – bolo tam veľa nezamestnaných. Jedol raz za deň. A pritom ak by aj školu dokončil, v najbližších desiatich rokoch nemal šancu na uplatnenie.

Formálny rozbor a štýl autora

Dielo je napísané v celku ako román. Je členené na 28 kapitol. Rozpravačom v diele je hlavná postava Robert Lohkamp a celý príbeh sa odohráva z jeho pohľadu. Dej sa odohráva chronologicky ako jednoliaty celok bez prerušení a skokov. Odvíja sa podľa jednej striktnej dejovej línie v ktorej sa nachádzajú opisy a niekedy krátke úvahy Roberta. Opis nezachytáva len povrch vecí, udalostí a sveta, je to len zdanlivým zrkadlom životného povrchu, pretože na pozadí odkrýva historicky verný obraz spoločenskej situácie tej doby. Ukazuje vnútorný svet postáv lepšie, ako vnútorný monológ alebo klasický opis. Autor používa vecný štýl, v ktorom sa odráža jeho publicistická kariéra. Používa krátke, stručné a výstižné vety. Zložené súvetia sú skôr výnimkou. Tieto krátke vety deja ostro kontrastujú s Robertovými opismi Patrície, kde uprednostňuje žložitejšie vety.

Dielo je písané autenticky a drsne, jediná oblasť, ktorú autor neopisuje naturalisticky je alkoholizmus. Je to snáď preto, že dielo „rozpráva“ Robert, ktorý je alkoholikom a rozpráva o sebe. Postavy vychádzajú z autorovej vlastnej skúsenosti a Robert je čiastočne autobiografická postava. Postavy sú psychologicky „úprimné“, sú autenticky napísané a čitateľ ľahko uverí, že by mohli existovať. Niektoré by mohli žiť aj v dnešných časoch. Jazyk autora je prispôsobený danej situácii, globálne je však hovorový s použitím naturalizmov a niekedy aj vulgárnych slov. Autor často používa expresívne slová. Štýl autora je veľmi podobný štýlu stratenej generácie a má aj znaky princípu ľadovca.

Vlastný názor

Musím priznať, že dielo som prečítal pred niekoľkými rokmi a veľmi sa mi páčilo aj keď som nespozoroval jeho pravú hodnotu už vtedy. Páči sa mi Remarquov stručný prístup k deju a jeho krátke vety. Myslím si, že jeho jazyk je oveľa zrozumiteľnejší ako napríklad Hemigway, ale páči sa mi, že nepoužíva klasické realistické zdĺhavé opisy, ale na menšom priestore opíše viac. Uvítal som aj dosť rýchly spád deja. Nemám rád diela, v ktorých sa nič nedeje. Nie som šťastný z konca knihy, nedala mi dobrý pocit. Predpokladám, že to bol autorov úmysel. Keď som ju čítal druhý raz, prečítal som ju iba do polovice (kým Pat bola zdravá). Tá časť sa mi páčila najviac. Je veľmi smutná, situácia v ktorej ľudia vtedy museli žiť. Celkovo chcem povedať, že dielo E.M. Remarqua Traja Kamaráti sa mi veľmi páčilo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Erich Maria Remarque Traja Kamaráti