Ani sa len neozval, vyčkával, čo bude ďalej.
„A aj ordinačnej miestnosti,“ pokračoval Švonder,“ ordinačná miestnosť sa dá veľmi dobre spojiť s pracovňou.“
„Mhm,“ ozval sa Filipp Filippovič akýmsičudným hlasom, „a kdeže mám jesť?“
„V spálni.“ Odvetili zborovo všetci štyria.
Červené líca Filippa Filippoviča nadobudli šedastý nádych.
„V spálni jesť,“ ozval sa zľahka priduseným hlasom, „v ordinačnej miestnosti čítať, v čakárni sa obliekať, operovať v izbe pre služobníctvo a príjmať pacientov v jedálni. Je celkom možné, že to Isadora Duncanová takto aj robí. Možno obeduje v pracovni a králiky zarezáva v kúpeľni. Možno. Ale ja nie som Isadora Duncanová!“ zrúkol odrazu a červeň na tvári nadobudla žltý nádych. „Ja budem obedovať v jedálni a operovať v operačnej miestnosti! Tlmočte to na spoločnej schôdzi a láskavo vás prosím, aby ste mi dovolili najesť sa tam, kde jedávajú všetci normálni ľudia, inými slovami v jedálni, a nie v predizbe alebo detskej izbe.“
„V takom prípade, profesor, vzhľadom na váš tvrdohlavý odpor,“ povedal rozčúlený Švonder, „podáme na vás sťažnosť na vyššie inštancie.“
„Ach tak?“ zvolal Filipp Filippovič a do hlasu sa mu zakradol podozrivo úctivý odtieň, „prosím, aby ste okamih počkali.“

x x x

„Viete profesor,“ začala dievčina a zhlboka si vzdychla, „keby ste neboli európskou kapacitou a keby sa vás tým najhanebnejším spôsobom nezastali osoby, ktorým som presvedčená, to ešte vysvetlíme.. mali by vás zatknúť.“
„A za čo?“ opýtal sa zvedavo Filipp Filippovič.
„Ste nepriateľ proletariátu!“ povedala hrdo žena.
„Veru, nemám rád proletariát,“ skormútene súhlasil Filipp Filippovič a stisol gombík. Kdesi sa ozval cengáč. Otvorili sa dvere do chodby.
„Zina,“ zvolal Filipp Filippovič, „podávaj večeru. Dovolíte, panstvo?“
Štvorica mlčky vyšla z pracovne, mlčky prešla cez ordinačnú miestnosť, mlčky cez chodbu a bolo počuť, ako sa za nimi ťažko a nahlas zavreli hlavné dvere.
Pes si stal na zadné laby a vystrúhal pred Filippom Filippovičom akúsi mohamedánsku rituálnu poklonu.


Ukážka č. 3

Keď sa Bormentaľ potúžil, prejavil sa v ňom zrazu sklon k činom.
„Nuž, tak čo budeme robiť dnes večer?“ obrátil sa na Šarikova.
Ten zamihal očami, odvetil:
„Pôjdeme do cirkusu, to bude najlepšie.“
„Každý deň do cirkusu,“ dobromyseľne poznamenal Filipp Filippovič, „podľa môjho názoru je to dosť nudné. Na vašom mieste by som aspoň raz zašiel do divadla.“
„Do divadla nepôjdem.“ Nevraživo odvrkol Šarikov a prežehnal si ústa.
!Prepáčte.. A prečo sa vám vlastne nepozdáva divadlo?“
Šarikov pozrel do prázdneho kališka ani do ďalekohľadu, chvíľu premýšľal a nadul gamby.
„To sú všetko hlúposti...Zhovárajú sa, zhovárajú...Číročíra kontrarevolúcia.“
Filipp Filippovič sa oprel o gotické operadlo a tak sa rozosmial, že sa mu v ústach zaligotal hustý rad zlatých zubov.