Michail Bulgakov Psie Srdce

Túto novelu autor napísal v roku 1925, avšak počas jeho života nemohla byť publikovaná.

IDEA: Nezmyselnosť zjednodušených hesiel o sociálnej rovnosti a absurdnosť revolučných hesiel.

FABULA: Uznávaný doktor sa snaží pomocou mozgovej hypofýzy nájsť spôsob na omladnutie. Svoj prvý pokus uskutočňuje na túlavom psovi. Avšak, namiesto omladnutia sa pes začína meniť na ľudskú bytosť, ktorá svojím správaním, názormi a neslušným vyjadrovaním spôsobuje samé nepríjemnosti.
Napokon sa profesor rozhodne všetko vrátiť do normálu a po opätovnej operácii sa nový človek mení späť na psa. Ani prvotný neúspech vedca neodrádza od ďalšieho výskumu, príbeh ostáva otvorený.

HL. POSTAVY: Šarik – (z rus.: vykŕmený, hlúpy, okrúhly) túlavý otrhaný pes, ktorého sa ujíma vedec, ako pokusného objektu svojho výskumu. (Profesor psími očami - Ukážka č. 1)

Polygraf Polygrafovič Šarikov – bývalý túlavý pes, z ktorého sa po operácii stal človek. Holduje alkoholu, je vulgárny, nezaujíma ho kultúra a umenie. Necháva sa strhnúť socialistickými myšlienkami, nevie sa zmieriť s pravidlami vládnúcimi v dome. Hoci navonok je človek, predsa v ňom pretrvávajú niektoré psie vlastnosti (neznáša mačky).

Profesor Filipp Filippovič Preobraženskyj – v Rusku aj Európe uznávaný chirurg, snažiaci sa nájsť spôsob na omladnutie človeka. Nádej vkladá do výskumu hypofýzy mozgu. Je odporcom socializmu ktorí si v porevolučnom Rusku začína upevňovať pozíciu, zo zásady odmieta jeho spôsoby a idei
(Rozpor medzi Preobraženskím a Švonderom - Ukážka č. 2 ).

Doktor Ivan Arnoľdovič Bormentaľ – asistent profesora Preobraženského, taktiež odporca socializmu.

Švonder – predseda novozvoleného domového výboru, neznáša profesora, pretože sám podporuje komunizmus. Jeho čiastočným úspechom je, keď sa mu podarí Šarikova dostať na svoju stranu ohľadom politického presvedčenia. (Rozpor medzi Preobraženským a Šarikovom – Ukážka č.3 ).

Zina – domáca

Daria Petrovna – kuchárka







UKÁŽKY:

Ukážka č. 1

Na druhej strane ulice v jasne osvetlenom obchode sa zabuchli dvere a v nich sa ukázal občan. Práveže občan, a nie súdruh, ba dokonca – to najskôr! – pán.. Myslíte si, že tak usudzujem podľa zvrchníka? Hlúposti. Zvrchník teraz nosia aj mnohí proletári.

Pravda, nemajú také goliere, o tom škoda reči, ale zďaleka si to možno spliesť. Ale podľa očí, to sa už zblízka ani zďaleka nespletieš. Ach, oči – to je veľká vec. Ako barometer. Všetko vidieť – kto má v duši velikánsku suchotu, kto ťa môže z ničoho nič ďobnúť špicou topánky pod rebrá a kto sa sám každého bojí. Je čoraz bližšie. Tento žije v hojnosti, nekradne, tento ma nekopne, ale sa ani nikoho nebojí a nebojí sa preto, lebo je večne sýty. Je to pán po línii duševnej práce, s akoby vytesanou francúzskou briadkou a so šedivými fúzmi, hebkými a bujnými ako u francúzskych rytierov, ale metelica ženie pred ním odporný nemocničný smrad. A podľa všetkého cigarový.



Ukážka č. 2

Definitívne sa pes prebral neskoro večer, keď prestali vycengúvať a akurát vtedy, keď cez dvere vstúpili neobyčajní návštevníci. Boli naraz až štyria. Napospol mladí a napospol oblečení veľmi skromne. Čo títo potrebujú? Pomyslel si prekvapene pes. Oveľa neprívetivejšie sa správal k návštevníkom Filipp Filippovič. Stál pri písacom stole a hľadel na nich ako vojvodca na nepriateľov. Dierky na jeho jastrabom nose sa nadúvali. Návštevníci prestupovali na koberci z nohy na nohu.
„Prišli sme za vami, profesor,“ začal ten z nich, čo mal na hlave hustú kučeravú šticu vysokú na dobrú štvrť siahy, „ s takouto záležitosťou...“
„Páni, naozaj by ste v takomto počasí nemali chodiť bez galoší,“ prerušil ho poučujúco Filipp Filippovič,“ po prvé, môžete prechladnúť a po druhé, zašpinili ste mi koberce, a všetky sú perzské.“
Ten so šticou sa odmlčal a všetci štyria začudovane civeli na Filippa Filippoviča. Ticho trvalo niekoľko sekúnd a prerušovalo ho iba klepkanie prstov Filippa Filippoviča po pomaľovanom drevenom tanieri na stole.
„Po prvé, nie sme páni,“ ozval sa napokon najmladší zo štvorice, čo mal farbu ako broskyňa.
„Po druhé,“ skočil mu do reči Filipp Filippovič,“ ste muž, alebo žena?“
Štyria sa opäť odmlčali a otvorili ústa. Tentoraz sa ako prvý spamätal ten so šticou.
„Je v tom nejaký rozdiel, súdruh?“ opýtal sa hrdo.
„Som žena,“ priznal sa broskyňový mládenec v koženej veste a tuho sa začervenal.

Hneď nato sa nevedno prečo veľmi silno začervenal ďalší z návštevníkov – blondín v papache.
„Keď je tak, nechajte si na hlave čiapku, ale vás, milostivý pane, prosím, aby ste si zložili to, čo máte na hlave,“ povedal dôrazne Filipp Filippovič.
„Nie som pre vás milostivý pán,“ prudko odvetil blondín a zložil si papachu.
„My sme prišli k vám,“ znova začal ten čierny so šticou.
„Predovšetkým, kto je to my?
„My, nový domový výbor,“ zdržiavajúc zlosť, spustil čierny. „Ja som Švonder, to je Viazemskaja a toto súdruhovia Pestruchin a Zarovkin. A tak teda sme...“
„To vás nasťahovali do bytu Fiodora Pavloviča Sablina?“
„Nás,“ odvetil Švonder.
„Bože, už je amen s kalabuchovovským domom!“ vykríkol v zúfalstve Filipp Filippovič a spľasol rukami.
„Čo vám je do smiechu, profesor?“ rozhorčil sa Švonder.
„Do smiechu?! Som načisto zúfalý,“ zvolal Filipp Filippovič,“ čo bude teraz s parným kúrením?“
„Robíte si posmech, profesor Preobraženskij?“

„Kvôli čomu ste prišli za mnou? Hovorte podľa možnosti rýchlo, čochvíľa idem večerať.“
„Sme domový výbor,“ s nenávisťou povedal Švonder, „prišli sme k vám po spoločnej schôdzi osadenstva nášho domu, kde stála otázka o hustejšom osadení bytov v dome...“
„Kto stál na kom?“ zvolal Filipp Filippovič, „pousilujte sa vysvetľovať otázky zrozumiteľnejšie.“
„Na programe bola otázka o hustejšom osadení bytov.“
„Stačí. Pochopil som. Je vám známe, že uznesenie z 12. augusta tohto roku vyníma môj byt z akéhokoľvek zmenšovania obytnej plochy a sťahovania?“
„Vieme,“ odvetil Švonder, „ ale schôdza, keď si preštudovala vašu otázku, prišla k záveru, že v podstate zaberáte nadmernú plochu. Absolútne nadmernú. Bývate v siedmych izbách sám.“
„Bývam a pracujem v siedmych izbách sám,“ odvetil Filipp Filippovič, „ a chcel by som mať ôsmu. Potrebujem ju na knižnicu.“
Štvorica onemela.
„Osmu! Cha-cha “ ozval sa blondín, už bez papachy. „To je teda dobré.“
„Neslýchané,“ zvolal mládenec, z ktorého sa vykľula žena.
„“Mám čakáreň, všimnite si, je to aj knižnica, ďalej jedáleň, pracovňu – to sú tri, ordinačnú miestnosť – štyri, operačnú miestnosť – päť. Spálňu – to je šesť a izbu pre služobníctvo – sedem. Skrátka, je toho málo...Ale, napokon, to nie je dôležité. Na môj byt sa predpisy o zmenšení obytnej plochy nevzťahujú, a tým pokladám rozhovor za skončený. Môžem ísť večerať?“
„Prepáčte,“ začal štvrtý, podobný veľkému chrobákovi.
„Prepáčte,“ skočil mu do reči Švonder, „prišli sme sa k vám porozprávať práve kvôli jedálni a ordinačnej miestnosti. Schôdza vás prosí, aby ste sa dobrovoľne, v zhode s pracovnou disciplínou vzdali jedálne. Nikto v Moskve nemá jedáleň.
„Ani Isadora Duncanová.“ Vykríkla žena nahlas.
Filippovi Filippovičovi sa niečo stalo, lebo mu tvár začala jemne červenieť.

Ani sa len neozval, vyčkával, čo bude ďalej.
„A aj ordinačnej miestnosti,“ pokračoval Švonder,“ ordinačná miestnosť sa dá veľmi dobre spojiť s pracovňou.“
„Mhm,“ ozval sa Filipp Filippovič akýmsičudným hlasom, „a kdeže mám jesť?“
„V spálni.“ Odvetili zborovo všetci štyria.
Červené líca Filippa Filippoviča nadobudli šedastý nádych.
„V spálni jesť,“ ozval sa zľahka priduseným hlasom, „v ordinačnej miestnosti čítať, v čakárni sa obliekať, operovať v izbe pre služobníctvo a príjmať pacientov v jedálni. Je celkom možné, že to Isadora Duncanová takto aj robí. Možno obeduje v pracovni a králiky zarezáva v kúpeľni. Možno. Ale ja nie som Isadora Duncanová!“ zrúkol odrazu a červeň na tvári nadobudla žltý nádych. „Ja budem obedovať v jedálni a operovať v operačnej miestnosti! Tlmočte to na spoločnej schôdzi a láskavo vás prosím, aby ste mi dovolili najesť sa tam, kde jedávajú všetci normálni ľudia, inými slovami v jedálni, a nie v predizbe alebo detskej izbe.“
„V takom prípade, profesor, vzhľadom na váš tvrdohlavý odpor,“ povedal rozčúlený Švonder, „podáme na vás sťažnosť na vyššie inštancie.“
„Ach tak?“ zvolal Filipp Filippovič a do hlasu sa mu zakradol podozrivo úctivý odtieň, „prosím, aby ste okamih počkali.“

x x x

„Viete profesor,“ začala dievčina a zhlboka si vzdychla, „keby ste neboli európskou kapacitou a keby sa vás tým najhanebnejším spôsobom nezastali osoby, ktorým som presvedčená, to ešte vysvetlíme.. mali by vás zatknúť.“
„A za čo?“ opýtal sa zvedavo Filipp Filippovič.
„Ste nepriateľ proletariátu!“ povedala hrdo žena.
„Veru, nemám rád proletariát,“ skormútene súhlasil Filipp Filippovič a stisol gombík. Kdesi sa ozval cengáč. Otvorili sa dvere do chodby.
„Zina,“ zvolal Filipp Filippovič, „podávaj večeru. Dovolíte, panstvo?“
Štvorica mlčky vyšla z pracovne, mlčky prešla cez ordinačnú miestnosť, mlčky cez chodbu a bolo počuť, ako sa za nimi ťažko a nahlas zavreli hlavné dvere.
Pes si stal na zadné laby a vystrúhal pred Filippom Filippovičom akúsi mohamedánsku rituálnu poklonu.


Ukážka č. 3

Keď sa Bormentaľ potúžil, prejavil sa v ňom zrazu sklon k činom.
„Nuž, tak čo budeme robiť dnes večer?“ obrátil sa na Šarikova.
Ten zamihal očami, odvetil:
„Pôjdeme do cirkusu, to bude najlepšie.“
„Každý deň do cirkusu,“ dobromyseľne poznamenal Filipp Filippovič, „podľa môjho názoru je to dosť nudné. Na vašom mieste by som aspoň raz zašiel do divadla.“
„Do divadla nepôjdem.“ Nevraživo odvrkol Šarikov a prežehnal si ústa.
!Prepáčte.. A prečo sa vám vlastne nepozdáva divadlo?“
Šarikov pozrel do prázdneho kališka ani do ďalekohľadu, chvíľu premýšľal a nadul gamby.
„To sú všetko hlúposti...Zhovárajú sa, zhovárajú...Číročíra kontrarevolúcia.“
Filipp Filippovič sa oprel o gotické operadlo a tak sa rozosmial, že sa mu v ústach zaligotal hustý rad zlatých zubov.

Bormentaľ iba zavrtel hlavou.
„Mali by ste si niečo prečítať,“ nadhodil, „lebo viete...“
„Veď čítam a čítam ako najatý...“ odvetil Šarikov a zrazu si dravo a rýchle nalial pol pohára vodky.
„Zina,“ preľaknuto zvolal Filipp Filippovič,“ odprac, milá moja, vodku, už ju nebudeme potrebovať. A čo čítate?“
„Toto.. Ako že sa len.. Korešpondenciu Engelsa s tým.. no akože sa len volá.. diabol.. s Kautským.“
Bormentaľovi zamrela na polceste k ústam vidlička s kúskom bieleho mäsa a Filppovi Filippovičovi sa vyšpľachlo víno. Šarikov vystihol vhodnú chvíľu a preglgol vodku.
Filipp Filippovič položil lakte na stôl, uprel zrak na Šarikova a opýtal sa:
„Mohli by ste nám povedať, čo si myslíte o prečítanom?“
Šarikov mykol plecom.
„Nuž, nesúhlasím veru.“
„S kým? S Engelsom, alebo s Kautským?“
„S obidvoma.“ Odvetil Šarikov.
„To je skvelé, namôjveru. Všetkých čo povedia, že druhá.. No, a čo by ste navrhovali vy?“
„A čo navrhovať?.. Píšu si, píšu.. kongers, akýsi Nemci.. Až mi hlava spuchla. Mali by všetko vziať a rozdeliť...
„Tak som si aj myslel,“ zvolal Filipp Filippovič, pľasol dlaňou po obruse, „presne tak som si to aj myslel.“
„A poznáte aj spôsob?“ opýtal sa so záujmom Bormentaľ.
„Aký spôsob,“ vysvetlil Šarikov, ktorému vodka rozviazala jazyk, „nie je to zložité. Lebo veď čo: jeden sa rozvaľuje v siedmych izbách, má 40 párov nohavíc, a druhý sa túla, hľadá si potravu v odpadkových košoch.
„Pokiaľ ide o tých 7 izieb, to narážate, prirodzene na mňa?“ opýtal sa Filipp Filippovič a povýšenecky prižmúril oči.
Šarikov sa schúlil, nepovedal nič.

x x x

„Nuž,“ burácal Filipp Filippovič, „zapíšte si za uši, že máte mlčať a počúvať, čo sa vám hovorí. Učiť sa a usilovať sa stať aspoň trochu prijateľným členom socialistickej spoločnosti. Ozaj, ktorý naničhodník vám dal tú knihu?“
„Všetci sú vám naničhodníci,“ odvetil preľakane Šarikov ohúrený útokom z dvoch strán,
„Viem sa dovtípiť,“ skríkol Filipp Filippovič a zlostne sa začervenal.
„No a čo, Švonder mi ju dal. To nie je naničhodník.. Aby som sa rozvíjal.“
„Vidím, že sa rozvíjate v súlade s Kautským,“ piskľavo skríkol Filipp Filippovič a tvár mu zožltla. Zúrivo stisol gombík v stene. „Dnešný prípad to dokazuje väčšmi než dokonale. Toho Švondera by som obesil na prvom konári, čestné slovo.“ Zvolal Filipp Filippovič a zúrivo vrazil zuby do krídla morky, „sedí si teda pozoruhodná pačmaga v dome ako vred. Nie dosť, že píše kadejaké nezmyselné paškvily do novín...“
Šarikov zlostne a ironicky gánil na profesora. Filipp Filippovič takisto pozrel na neho úkosom a zmĺkol.
Ach, zdá sa, že sa to v našom byte zle skončí, pomyslel si znezrady prorocky Bormentaľ.