Alexander Sergejevič Puškin Eugen Onegin

Alexander Sergejevič Puškin patrí medzi najznámejších a najvýznamnejších autorov ruskej literatúry, jeho diela vo výraznej miere ovplyvnili celú európsku, teda aj slovenskú literatúru. Veršovaný román Eugen Onegin je považovaný za jeho vrcholné dielo, autor v ňom hľadá pozitívnu náplň života. Bez úspechu. Autor v diele zľahka prechádza z romantizmu až do realizmu. V diele sa odohráva individuálny konflikt – rozpor medzi snom a realitou, uplatňuje sa harmónia kontrastov – ľahkomyselný Onegin bez zmyslu života na jednej strane, na druhej strane romantický a zasnívaný Lenský, témou je nešťastná láska. Priebeh deja je pomalý, väčšinou napísaný formou monológu autora, len občas sa objaví dialóg, ktorý dej mierne oživý a spestrý. Autor vyjadruje pomocou príbehu svoje myšlienky, epiku však na niektorých miestach striedajú lyrické opisy prírody a psychiky postáv. Autor sa s Oneginom stotožňuje, porovnáva, napríklad „Mal som zlosť, on už ani to.“ alebo „vášeň nás do hry vtiahla, život chytil nás do lasa“.
Prvé riadky románu napísal autor roku 1823, dokončil ju o sedem rokov neskôr. Pôvodne malo dielo 10 kapitol, zachovalo sa len 8. Práve tú desiatu kapitolu autor sám zničil. Táto kapitola opisovala premenu slečny Tatiany na dámu Tatianu, ak by sa dočkala svojho vydania, rozhodne by to bola najkontroverznejšia kapitola celého diela – autor v nej opísal svoje revolučné a politické názory.

DEJ: Mladý, unudený a ľahkomyselný Eugen Onegin už pomaly začal mať dosť života petrohradskej spoločnosti. Začal sa vyhýbať plesom a večierkom, po otcovej smrti odchádza na vidiek, k strýkovi na dedinu. Tu chcel Onegin nájsť zmysel života. Zoznámil sa s romantickým básnikom Lenským. Hoci sú každý úplne opačnej povahy, rýchlo sa stávajú priateľmi. Lenský ho zoznámi s pani Larinovou, ktorá má dve dcéry – milú, veselú a dobrú Oľgu a smutnú, opatrnú a stiahnutú Tatianu. Onegin len sleduje Lenského naivitu v jeho snahách o Oľgu, no pre jej sestru Tatianu je sám Onegin stelesnením sna. Tak teda Tatiana odhadzuje svoju plachosť a píše Oneginovi milostný dopis. Onegin však ostal vlažný a Tatiane odpísala, že ju má rád len ako sestru.
Prišla zima. Lenský dotiahol cez jeho odpor Onegina k Larinovcov na slávnosť. Keď uvidel utrápenú Tatianu, veľmi sa nahneval na Lenského a v snahe pomstiť sa sa začal dvoriť Oľge. A tá ho neodmietla. To samozrejme vzbudilo žiarlivosť u Lenského a ten ho otvorene vyzýva na súboj.

Onegin vyhrá a Lenský padá mŕtvy na zem.
Po jeho smrti Onegin odchádza, putuje takmer po celom Rusku no nikde nedokáže nájsť pokoj. Medzitým sa ožení aj Oľga aj Tatiana. Po dľhšom čase sa Onegin opäť vracia do Petrohradu, kde stretáva teraz už vydatú Tatianu, chladnú a hrdú. Zamiluje sa do nej a píše jej list, teraz je to však Tatiana ktorá ho odmieta: „Stačilo vám ku šťastiu tak málo – natiahnuť ruku, osud ma však inde zavial. Milujem vás, no napriek tomu mužovi vernosť zachovám“.
Onegin tak stráca poslednú nádej na nájdenie zmyslu svojho života.