,,Už je to tu," vravel, "konečne nadišla naša chvíľa." Onedlho, keď slnko už po tretí raz vychádzalo, ryba začala krúžiť. Starec ju po niekoľkých hodinách konečne zabil a pripevnil na loď. Samotné zabíjanie robil z posledných síl, ktoré mu zostali, cítil, že omdlieva, že blúzni. Napokon však ostal pri vedomí a z boja vyšiel ako víťaz.
Keď mal rybu (dlhšiu ako samotný čln) pripevnenú k člnu, vydal sa po vetre domov. Už sa zvečerievalo. Tu však naďabil na niečo neočakávané, s čím nerátal. Krv z ryby pritiahla žraloky. Prvého skolil harpúnou, avšak povraz sa roztrhol a tak harpúnu stratil. O dve hodiny prišiel ďalší, toho zabil dýkou priviazanou o veslo. Ďalšieho žraloka opäť zabil dýkou, avšak zlomila sa a tak ju stratil. V tom momente z ryby už hodný kus chýbalo a starec bol veľmi nešťastný. Nasledujúce žraloky naňho zaútočili pred západom slnka. Zostal mu už len drúk a tým ako-tak zastavil útok. Uvedomil si však, že ryba zanecháva už veľmi veľkú krvavú škvrnu a jeho boj je prehratý...
V noci nastala posledná bitka. Húf žralokov priplával k rybe a, aj napriek vytrvalej snahe starca, ju celú zožrali.
Pred svitaním tak doplával starec domov. Bez harpúny, dýky, vody, jedla, unavený na smrť, zničený. Jediná vec, ktorá mu po rybe zostala, bola len jej biela kostra.
Nasledujúce dni starec veľa spal a Manolin pri ňom trávil veľa času. Vysvitlo, že táto ryba bola obrovský päťapolmetrový žralok Tiburon. Nikto nikdy také niečo nevidel.