Keď babička odchádzala domov a videla zamachnatený peň v mysli ľutovala osud Viktorky. Vždy keď si poviem babička, hneď sa mi vybavia predmety, ktoré boli jej súčasťou ako už spomínaný strieborný toliar alebo maľovaná truhla. Osobu, ktorá bola babičke ale aj vnúčatám najmilšia a mali ju najradšej bol pán Beyer, ktorý ich domček navštevoval každý rok. V ukážke sa stretávame aj so synom pána Beyera, ktorý mal prezývku Orol. Z tejto časti ukážky je cítiť vzťah poľovníka k prírode. V príbehu je epizóda, kde krkonošský horár Beyer rozpráva príbeh svojho krajana- vraha, ktorého navštívil pred popravou v žalári, aby sprostredkoval príbuzným jeho odkazy. Vrah, ktorý sa tu len zbežne charakterizuje ako nevľúdny, divý človek nepeknej tváre, vysvetľuje, ako sa stal vrahom. Bezcitní zovňajšok, nevďačná milá, nehodná jeho lásky, urobili z neho zlého človeka. No hoci čaká na smrť, nezatúži po pomste. Naopak prejaví sa ako citlivý človek, spomína na rodné údolie a posiela pozdravenie osamelému smreku, pod ktorým sedával a zveroval mu svoje žiale. A táto spomienka vyvolala v ňom takú premenu, že jeho tvar stratila všetku odpornosť , len útrpnosť a súcit vzbudzovala a spočívala na nej taká prenáramná bolesť. Nech je Babička Boženy Němcovej útešným čítaním každému, kto po nej siahne. Lebo mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že sa moderný človek nemá sa v nej čomu učiť.