Božena Němcová Babička

Rok vydania: 1972
Hlavné postavy: Babička, Barunka, Terezka, Adelka, Vilko, Ján
Hl. myšlienka: Opis ženy s kladnými vlastnosťami, ľudskými, ľudovými hodnotami
Motto: „Kto u mňa neprijme chlieb a soľ, ten nie je hoden, aby som mu stoličku ponúkla"

OBSAH:

Toto dielo napísala autorka ako spomienku na mladosť. Opisovala v ňom život svojej vlastnej babičky. Aj v úvode knihy sa stretávame s venovaním pre túto osobu. Už týchto pár riadkov vyjadruje lásku a úctu, ktorú cítila autorka – Božena Němcová a ktorú cítime aj pri čítaní tejto knihy. Toto dielo nemá stupňujúci dej. Stretávame sa tu so životmi ďalších ľudí, nielen babičkinho života, ale aj so životom horára, pána otca- mlynár, Viktorky a iních. Dielo sa začína príchodom babičky za svojou dcérou a odchodom zo svojej dedinky. Prichádza k vnúčatám, ktoré nevedeli z babičky spustiť oči a veľmi rýchlo si ju obľúbili. Babička im ukázala svoje zvyky a tradície o ktorých nič nevedeli. Piekla chlieb, ktorý pre ňu bol božím darom, modlila sa za šťastie a za zdravie všetkých, priadla, starala sa o zvieratá. V jednej časti v knihe sa písalo ako psi prenikli ku kačičkám a zabili ich. Tu sa nám babička ukazuje ako veľmi citlivá osoba. Vyznieva tu aká bola šťastná keď ich videla ako sa z vajíčok ďobú, aké boli maličké, ako rástli, plávali vo vode, ponárali hlavičky, aká je šťastná keď vidí ako niečo rastie, je šťastné a ona môže byť pri tom. Babička veľmi milovala svoje vnúčaťa. Chodila s nimi na všelijaké prechádzky, rozprávala im rôzne príbehy zo svojho života a strážila ich. Píše sa tu ako aj ostatní ľudia mali radi babičku. Pán otec, pani matka, horár a jeho žena, proste ľudia ktorí boli okolo nej. Babičku si obľúbila aj kňažná, ktorá ju pozvala aj s vnúčatami na svoj zámok. Babička tu rozpráva o stretnutí s cisárom Jozefom. O tom ako sa s ním rozprávala a pritom vôbec nevedela, že to je on. Aj takéto okamihy sú v ľudskom živote veľmi dôležité a v živote babičky to bol okamih, ktorý sa je jej vryl do pamäti a vždy naň spomína. Od cisára dostala strieborný toliar, ktorý vždy nosila pri sebe. Pri návšteve horára sa babička dozvedela o nešťastnom živote mladučkej dievčinky Viktorky. Píše sa tu o tom ako sa bála pohľadu vojaka, ktorý ju stále prenasledoval. Viktorku postihlo to, že sa zbláznila a ktorej osud sa skončil smrťou počas búrky. Horár hovoril ako videl Viktorku sadnúť si na peň a spievať na nôtu aká je pri uspávankách.

Keď babička odchádzala domov a videla zamachnatený peň v mysli ľutovala osud Viktorky. Vždy keď si poviem babička, hneď sa mi vybavia predmety, ktoré boli jej súčasťou ako už spomínaný strieborný toliar alebo maľovaná truhla. Osobu, ktorá bola babičke ale aj vnúčatám najmilšia a mali ju najradšej bol pán Beyer, ktorý ich domček navštevoval každý rok. V ukážke sa stretávame aj so synom pána Beyera, ktorý mal prezývku Orol. Z tejto časti ukážky je cítiť vzťah poľovníka k prírode. V príbehu je epizóda, kde krkonošský horár Beyer rozpráva príbeh svojho krajana- vraha, ktorého navštívil pred popravou v žalári, aby sprostredkoval príbuzným jeho odkazy. Vrah, ktorý sa tu len zbežne charakterizuje ako nevľúdny, divý človek nepeknej tváre, vysvetľuje, ako sa stal vrahom. Bezcitní zovňajšok, nevďačná milá, nehodná jeho lásky, urobili z neho zlého človeka. No hoci čaká na smrť, nezatúži po pomste. Naopak prejaví sa ako citlivý človek, spomína na rodné údolie a posiela pozdravenie osamelému smreku, pod ktorým sedával a zveroval mu svoje žiale. A táto spomienka vyvolala v ňom takú premenu, že jeho tvar stratila všetku odpornosť , len útrpnosť a súcit vzbudzovala a spočívala na nej taká prenáramná bolesť. Nech je Babička Boženy Němcovej útešným čítaním každému, kto po nej siahne. Lebo mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že sa moderný človek nemá sa v nej čomu učiť.